Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Aldo má ku vakom s krvou obmedzený prístup. Nemocnica sprísnila zabezpečenie, zistili, že im niekto kradne zásoby. Mal pre nás len desať sáčkov. A v najbližšej dobe od neho už ani viac nedostaneme," oznamujem Rowanovi najnovšie správy, ktoré pre nás opätovne nevyznejú najlepšie.
„O problém na viac. Nuž tak ich budeme musieť vziať na lov skôr, než sme predpokladali. O niekoľko dní začnú mať chute. Dlho ich na tuhej strave neudržíme. Je ich presne desať, jeden vak na každú hlavu a my traja si poradíme. Nie je to prvýkrát, čo sa musíme uskromniť," zavelí s chladnou hlavou a ráznym prístupom vodcu.
Rowan sa po zavraždení našich rodičov automaticky dostal do čela našej rodiny. Bolo to prirodzené. Je z nás najstarší a dokáže zachovať racionalitu, uvažuje pred tým, než o niečom definitívne rozhodne. Preto sme my dvaja s Lowellom neprichádzali do úvahy. On je príliš zbrklý a pochabý, ja zas nerozhodný a neistý. Logicky sme nenamietali a neprotestovali.
Skupina desiatich z minulého roku je vo východnom krídle s Dilarou a Loganom. Naučili sa ovládať svoje zmysly, teraz sa spoločne venujú trénovaniu bránenia sa voči útokom lovcov. Chodia na lov s nimi dvomi. My im do toho viac-menej nekafreme. Staráme sa o novicov, kým oni pomáhajú s poslednou fázou pre dovŕšenie ich premeny. Oni dvaja uznajú za vhodné, kedy bude prípustné pustiť ich na slobodu.
Poznámka s uskromnením vo mne vyvolá akýsi pocit sužovania, najmä pri myšlienke na Lowellove dnešné správanie pri tej mladej sestričke. Sľúbil som mu, že si to nechám pre seba a Rowanovi nič nepoviem, no niečo mi na tom nehralo. Nesedelo mi to k nemu. Som však presvedčený o tom, že by jej neublížil. Nie je ako Calo. On sa pre svoj hlad neštíti ísť cez mŕtvoly. Baví ho kántriť a ničiť. Mylne si nahovára, že v tej preliatej krvi nájde útechu z napáchanej krivdy, pre ktorú si dodnes ťažká.
„Zásoby dochádzajú aj nám trom. Ja ešte niekoľko dní vydržím, ale čo vy dvaja? Už aj minule sme sa museli uskromniť. Na Sloanových je potrebné sa pripraviť a vysilení nebudeme k ničomu," prejavím nenápadne svoje obavy, ale pritom si dávam pozor, aby som neprezradil priveľa a nezradil prísľub, ktorý som dal Lowellovi. Častokrát sa medzi nami ako prostredný brat cíti ukrivdený, pretože podržím Rowanovu stranu.
„Zajtra pôjdeme do lesa a niečo si chytíme. To by nám malo stačiť. Mám taký dojem, že Sloanoví prídu už čoskoro."
„Stretol si sa s nimi?" opýtam sa zo zvedavosti, pretože jeho výraz sprísnel a zovreté päste spolu so stmavnutím modrej nad jeho hlavou pôsobia podozrievavo. Jeho modrá sa v posledných dňoch mení často. Nadobúda skôr dojem čiernej. A za tie roky som sa naučil, že farby videné mojimi očami vo väčšine prípadov prezrádzajú pravé citové rozpoloženie.
Je to ako vyžarovanie nejakej aury. Farba väčšinou vystihuje charakter daného človeka a nebije do očí. Ladí k povahe a dotvára ju. Dodáva jej určité vrstvy, vďaka ktorej si utvrdím mienku ešte skôr, než sa s nimi dám do reči. Dávajú mi akýsi prvý náhľad do vnútra a ja podľa toho viem, ako k ním mám pristupovať.
