Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Páči sa mi doberať si ju. A ešte viac sa mi páči dostávať sa do jej hlavy a prekabátiť ju jej vlastnými myšlienkami. Tá malá sa nezdá, ale okrem tej nadurdenosti a tvrdého slovníka nekompromisnej kráľovnej v ročníku je totiž zmätená a bojí sa vecí, ktoré sme na ňu s mojimi bratmi vybafli. Musíme si dávať pozor na to, čo pred nimi povieme. Veľmi ľahko by sa totižto mohli vzbúriť, keby vedeli, že ten útočník, proti ktorému bojujeme, je náš vlastný brat.
Každoročne si vyberá desiatich náhodných ľudí, ktorých premení deň po dni a nechá ich ležať v mieste dostupnom k nášmu územiu. Mstí sa takto ľudskej rase obývajúcej toto mesto. Kvôli tomu nežije s nami. A my s tým nemôžeme nič urobiť. V skutočnosti proti nemu nebojujeme. Neublížime vlastnému bratovi. Prišiel o mnoho. Toto útočenie je len následkom spáchanej krivdy, ktorú do dnešného dňa nebol schopný prehltnúť. Odčlenil sa od nás, aby nám nebol na príťaž a od toho dňa sa my traja snažíme uhladiť po ňom stopy.
Minimalizujeme napáchanú škodu. Upíri premenení ním sú novým druhom. Agresívnejším. Keď sme sa s ním prvýkrát stretli, boli sme svedkami dokonalej svetovej vzbury. Prebudení sa neštítili ničoho. Kŕmili sa z násilia spáchaného na nevinných, brali si ich životy a prizerali sa, ako sa z ich očí vytráca povestná živá iskra. Nedokázali sa prestať kŕmiť. Ich hlad bol mocnejší. Keď pocítili prúdiacu a čerstvú krv kolovať v ich žilách, vzali si všetko.
Červení sa neprispôsobili. Nebolo ich možné dostať pod kontrolu. Keď ochutnali tú vábivú tekutinu, nemali dna a žiadali stále viac. Robili to, pretože im zabíjanie prinášalo úľavu a satisfakciu. Milovali ten pocit kontroly, ktorý mali nad bezvládnymi a krehkými ľudskými telami. My traja sme ich nezastavili. Ich stvoriteľ bol jediným, ktorý na nich mal vplyv. Páčilo sa mu, čo vytvoril. Bol hrdý na obrázok nevládnych tiel s roztrhanými hrdlami, ktorý sa mu vynáral pred očami.
Vedeli sme, že ho musíme nejako zastaviť. Usmrtenie Cala nepripadalo v úvahu. Bez ohľadu na všetko, bol stále naším bratom. Rozumeli sme tomu, čím si prechádza a našli sme pre jeho ničivé správanie ospravedlnenie. A neskôr prišiel Rowan s nápadom inštitúcie, kde budeme mať týchto nových Červených pod drobnohľadom. Berieme ich ku sebe a nechávame si ich tu dovtedy, kým nie sme presvedčení o tom, že pre druhých nepredstavujú hrozbu. Niektorí toto miesto neboli nikdy pripravení opustiť. Zošaleli a napádali i svoj vlastný druh. Riešením bolo odťatie hlavy. Nič iné na nich nezaberalo.
„Jane chce svoje oblečenie," oznámim im najnovší rozkaz našej snobskej paničky a sadnem si do kresla v kancelárii. Kian s Rowanom pracujú na ich rozvrhoch. Začneme typicky s lekciou koncentrovania sa. Pamätám si na svoje prvé prebudenie a ako som sa išiel zblázniť zo zvukov, ktoré sa s intenzitou šírili všade navôkol mňa.
„Niečo jej nájdeme. Pre jej osobné veci ísť nemôžeme," zahlási rázne Rowan a zastane si ku kopírke, ktorú následne zapína.
„Požiadala ma o svoje vlastné oblečenie. Všetci tu majú svoje osobné veci, mali by sme jej vyhovieť," prehováram ho, pretože až doteraz sme pre našich nových obyvateľov robili vždy všetko preto, aby si tu zvykli čo najskôr.
