Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Moja hlava čochvíľa exploduje. Stratila som pojem o všetkom navôkol seba. Nemám to najmenšie poňatie, kde sa nachádzam, no jedinou zárukou je, že s pribúdajúcim časom som si čoraz istejšia tým, že z toho zošaliem. Obhliadam sa za seba a cítim na svojom chrbte niečí pohľad, ktorý sa mi doň priam zabodáva. Nie je mi to príjemné. Skontrolujem si to, lenže priestor za mnou je prázdny a bez živej duše. V tomto nekonečnom priestore sa nachádzam sama. Aj napriek tomu som však presvedčená o tom, že som sledovaná.
Zrodila sa vo mne paranoja. Kráčam opatrne a dávam si pozor na to, čo stúpnem, aby som nevyvolala ďalšie neželané zvuky. Orientujem sa poslepiačky. Kráčam rovno nevediac, čo na mňa čaká za rohom. Netuším prečo, ale niečo ma núti nepoľavovať a pokračovať v ceste naprieč týmto neznámym územím, na ktoré som sa bohvieako dostala.
No chodidlách pocítim mierny chlad a ostré pichnutie. Skontrolujem si stav svojich nôh a uvedomím si, že som úplne bosá. Nadvihnem si nohu vyššie k očiam a prejdem si prstom po päte, pretože odtiaľ vychádza tá bolesť najintenzívnejšie. Rozrezala som si ju a teraz to štípe. Nemôžem strácať čas. Položím ju opäť na zem, ale dávam si pozor, aby som na ňu nestúpala a krívajúc mierim k ďalšej odbočke.
Mám na sebe oblečenú dlhú bielu košeľu nadrozmernej veľkosti. Doslovne na mne pláva a vôbec nie je pri tomto chlade nápomocná. Tenká látka, z ktorej je táto košeľa pripomínajúca vrece vyrobená, totižto neprináša môjmu telu žiadnu ochranu pred mrazom. To som mohla byť pokojne aj nahá. Dezorientovane sa opieram o múr a pokračujem v chôdzi.
„Len pokračuj!" našepkáva mi hlas a ja sa strhnem. Otočím sa zistiť, komu ten hlas patrí. Nikde nikoho. Toto nebola iba predstava. Tie hlasy nie sú v mojej hlave! Som si na sto percent istá, že ten hlas patril chlapovi, a ten stál tesne za mnou, tak ako je možné, že ho niet? Rozplynul sa do ovzdušia. Vytratil sa. Prečo ho nevidím?
Drobné zimomriavky obsypávajú kožu na každej časti môjho tela. Som vystrašená na smrť. Želám si vyslobodiť sa z tohto mrazivého pekla. Blúdim bezcieľne v kruhoch a moje nohy sa ma snažia niekam doviesť, lenže ja netuším, kam mám ísť. Ťahá ma to dopredu. Je to ako nejaká neviditeľná niť, ktorá ma vábi k sebe proti mojej vôli a ja nemám silu namietať. Nedokážem sa brániť. Vo svojich rukách má povrázok od mojej marionety, ktorá splní akýkoľvek z jej pokynov.
Pochopila som, že nemá cenu sa vzpierať. Zvíťazí nado mnou, nech sa budem akokoľvek snažiť. Iba čo sa viac vyčerpám a ublížim si. Nejakým spôsobom to navodzuje námesačnosť, až na to, že ja som pri vedomí a nebdiem. Alebo je toto celé iba skreslená realita odohrávajúca sa v mojom spánkovom podvedomí? Stratila som prehľad. Pamätám si na tie preteky so svetlom. Ešte pred niekoľkými minútami som bola v tej aréne a z ničoho nič som sa ocitla tu. Či nie? Trvá toto moje blúdenie už dlhšie?
Sivé múry sú zarastené zeleným papradím a na mramorových dlaždiciach je rozsypaná hlina, ktorej zatuchnutosť ma núti k dráždivej reakcii s kašľaním. Prehnem sa v páse, aby som nabrala dych a na chvíľu si oddýchla, a keď si priložím dlaň k ústam pri ďalšom zakašľaní, rubínová červeň dopadá po kvapôčkach na tenký povrch bielej látky. Ruku porezanú nemám. Tá krv vychádza z môjho hrdla. Znechutene si odpľujem a žalúdok sa mi prevráti. Čo to zo mňa vyšlo?
