Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Rozmýšľam, ako načať tému Solange bez toho, aby sa Rowan rozčúlil. Každý máme svoje citlivé miesto. Nejaký presný bod, na ktorom i ten sebamenší úder bolí stonásobne intenzívnejšie. Uzatvoril sa do seba. Dlho sa spamätával z toho, že o ňu prišiel. Zlo ju pohltilo. Kŕmilo sa z jej čistoty a ako dni plynuli, Solange prestávala byť sama sebou. Bol z nej už len bezcitný tvor prevtelený do jej tela. Klamal svojím zjavom. Z prvého pohľadu by nikto netipoval, akých zvráteností je schopná sa dopustiť.
Vzal Marvina s Riley do terénu. Očakávam, že sa každú chvíľu vráti, a netrpezlivo balansujem na dvoch nôžkach drevenej stoličky vo svojej priestrannej knižnici. Obzerám sa po preplnených poličkách, ktoré sa pomaličky pod ťarchou hrubých väzieb s nakopeným prachom začínajú prehybovať. Vždy ma niečo fascinovalo na vymyslených príbehoch. Rozumiem svojmu daru.
Listujem v starej väzbe, ktorá by vyvrátila moje podozrenie. Správanie Rosie je nezvyčajné. Keby som na vlastné oči nevidel tú ochrannú obruč, zrejme by som si z toho takú hlavu nerobil, no po skúsenosti so Solange nie je možné, aby sme to brali na ľahkú váhu. Netvrdím s istotou, že ju postretne rovnaký osud. Ja sám by som bol najradšej, keby som obzvlášť v tomto pravdu nemal, ale vykazuje abnormálne prvky agresie. Nalepila sa na ňu temnota.
Zrejme si budeme musieť prizvať Starších. Nepoznáme všetko. V tomto ohľade sme aj my stále len amatéri a musíme sa učiť. Nedovolím, aby to zašlo tak ďaleko, ako naposledy. Verím, že existuje riešenie. Vtedy sme ešte netušili, ako máme postupovať. Sprvu sme neverili, že sa mení pred našimi očami. Nahovárali sme si, že je to v prvej fáze po premene bežné. Aj my sme spočiatku stratili svedomie. A potom už bolo príliš neskoro. Viac ako polovica z nej bola fuč.
Pribuchnem stránky s úhľadnou kurzívou a zapozerám sa na nástenné kyvadlové hodiny s rímskymi číslicami. Osem hodín ráno. Pre nás zväčša doba na spánok. My starší ho až tak nutne nepotrebujeme. Načerpáme po ňom sily, no nedá sa povedať, že by sme kvôli jeho vynechaniu boli výrazne oslabení. Pri nových ešte funguje placebo efekt. Ich telo si zvyká a stotožňuje sa so všetkými zmenami, ktorými si ich živý organizmus prešiel.
Postavím sa a vychádzam von na dlhú a prázdnu chodbu. Po mojom ľavom boku zbadám stáť len tichého Lowella, ktorý sa opiera nohou o stenu s prepletanými ornamentmi. Napraví si čiernu šticu padajúcu do tváre a neverbálne mi kývnutím hlavy odpovedá, že Rowan je pri vchode. Vracajú sa späť. Poslednú hodinu myslím na to, ako to vysloviť čo najjemnejšie. Pravdou však je, že sa ho to dotkne tak či tak. Po predchádzajúce roky sme sa k jej menu nevracali.
Rozumeli sme tomu, že trúchli po svojom. Nie je typ človeka, ktorý prenecháva svojim citom voľnú cestičku. Všetko drží v sebe. Potreboval od nás odstup. My dvaja sme mu dopriali čas a na nič sa nepýtali. Trápil sa, umáral a vinil z toho, že o život pripravil svoju jedinú lásku. Neviem si predstaviť, ako zareaguje, keď sa dopočuje o mojich poznatkoch z dnešnej hodiny. Mňa samého to dostalo.
