Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Ho, kamarát, to je dosť hlboká jazva. Koho si tak naštval? Očividne mieril presne. Dokelu, ako si také bodnutie mohol prežiť? Sa divím, že si nevykrvácal na mieste, kámo."
„Drž klapačku a niečo mi tam vytetuj. Nechcem mať tú prekliatu jazvu na očiach. Patrí do mojej minulosti."
„Moje štúdio je najlepšie v šírom okolí, ničoho sa neboj. Zamaskujem ti to. Len mi povedz, čo tam chceš mať. O ostatné sa postarám."
„Na tom vcelku nezáleží. Nechávam to na teba. Hlavne žiadnu prkotinu."
„Máš to mať. Z môjho štúdia nevychádzal zatiaľ ešte nikto sklamaný. Pokojne sa usaď a nakloň sa na stranu. Môže to trochu štípať, ale v porovnaní s tým, čo si tvoj krk už zažil, ani to nepocítiš," strieľa si zo mňa tento pokreslenýtruľo a začne na mne svoju prácu.
Rana sa zahojila, no aj po desiatkach rokov zdobí stále môj krk. Nevládzem sa na ňu ďalej pozerať. Pri pohľade na ňu mi príde vždy zle. Hanbím sa za seba. Pravdou je, že ja si nezaslúžim žiť. Obral som to nevinné a mladé dievča o život, ktorý na ňu čakal. Na smrť som ju vystrašil a potom si bezcitne vzal jej krehký život. Ubehlo niekoľko rokov, stal sa zo mňa niekto druhý, ale ani to tetovanie mi nepomôže zbaviť sa netvora, ktorým som býval.
Prišiel som sem s úmyslom prekryť trpký suvenír, ktorý mi z môjho besnenia ostal. No kým fyzické rany sa prekryjú, tie mentálne ma budú už nadosmrti prenasledovať. Vstúpili sme si do svedomia. Nezabíjame. Neživíme sa ľudskou krvou a nezneužívame svoju moc. Aspoň teda niektorí z nás. Všetci máme vlastný rozum a vieme usúdiť, čo je správne a čo nie. Calo si vybral inú cestu. Kráča po nej sám a hnevá ho, že sme sa nepridali k nemu.
Kritizuje moje slabošstvo. Nesúhlasí s prímerím uzavretým s Kellanom. Podľa neho by sme mali vyvraždiť celú jeho rodinu. Moja pomsta Gerardovi mu nestačila. Obvinil ma z pokrytectva a je to už celých šesť mesiacov, ako sme ho naposledy videli. Že vraj sa presunul na juh. Kolujú zvesti o nezvestných tínedžeroch, po ktorých miestni poliši márne už týždne pátrajú. Nikto ich nevidel. Nikto nič nepočul. Akoby sa pod nimi prepadla zem. Intuícia mi nahovára, že za tým stojí on. Pátram po ňom týždne a, žiaľ, neúspešne. Nechce byť nájdený.
Nenechá si dohovoriť. Obzvlášť nie odo mňa. Považuje ma za zradcu. Zbláznil sa. Farba jeho očí nadobudla šarlátového odtieňu. Nepremýšľa o následkoch. Som bezmocný. Nemal som mu dovoliť odísť. Nezvládol som to.
„Teraz to bude trochu štípať, snaž sa nemykať a seď rovno," upozorní ma a priblíži sa k poznačenej koži na mojom krku. Nemáš ani potuchy. Necítim ani hovno. Atrament sa vpíja do pokožky a on sa sústredene pozerá na svoju prácu.
