Louisiana, New Orleans - mesto ako každé iné. Aspoň to si o ňom ešte donedávna Rosemarie Jane Sloanová myslela. Veľmi drastickým spôsobom však prichádza na to, že jej svet nie je taký, ako ho pozná ona, a poháňaná svojimi démonmi sa prebudí do reali...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
„Hej, ty! Neutekaj predo mnou a počkaj ma, dobre viem, že si ma videl!" počujem za sebou hlas tej snobky, ktorá sa mi nalepila na päty a sleduje ma už od jedálne. Naučila sa používať svoju rýchlosť. Nepodarilo sa mi jej striasť a teraz sa musím otočiť.
„Čo chceš? Vráť sa naspäť do jedálne. Tu nemáš čo hľadať. Sme v mojej kancelárii," odfrknem jej podráždene, pretože mi zmarila svojím prenasledovaním plány. Mal som niekam namierené.
„Potrebujem svoj mobil. Ihneď mi sem doneste moje osobné veci. Alebo vieš ty čo? Rovno ma odtiaľto pustite! Nemáte žiadne právo držať ma tu proti mojej vôli. Požadujem okamžité prepustenie z tohto cvokhausu! Všetci ste tu padnutí na hlavu!" Dupne si nohou a oduje spodnú peru. Tak nedospelá a detinská. Calo nám s touto tu rozhodne neurobil láskavosť. Lezie mi na posledné zvyšky nervov.
„Tak ty požaduješ. Prepáč, to už je úplne o inom. Dovoľ mi odprevadiť ťa k východu, nech môžeš so svojím hnevom a smädom rozpútať tretiu svetovú vzburu. Máš dojem, že som rád z toho, že ťa tu musím pretrpieť? Pozri sa na seba," hovorím podráždene a akékoľvek známky trpezlivosti sa z môjho tela vyparia. Nasmerujem pred jej tvár okrúhle zrkadlo a konečne uvediem veci na pravú mieru. S nikým iným nemám takéto problémy. „Už vidíš? Si ako my ostatní. Je mi to ľúto, ale bola si premenená a je riskantné pustiť ťa na slobodu. Potrebuješ sa naučiť ovládať svoje pudy a z toho dôvodu nikam neodídeš, ani keby si sa rovno postavila na hlavu, milá slečinka."
„Neznášam ťa! Neznášam vás všetkých! Čo ste to so mnou urobili? Ničomu nerozumiem. Necítim sa byť sama sebou, všetko je akosi rozhádzané a moje oči nemajú normálnu farbu. Prečo sú moje oči červené, dokelu?" zloží sa a skľúčene sa posadí na dlážku. Ešte toto mi chýbalo ku šťastiu. Amoky rozmaznanej dedičky. Nie som ten správny na jej utišovanie.
„Pretože si upír, opakoval som ti to už niekoľkokrát," odpoviem jej priamo a podám jej papierové servítky. Sadnem si do svojho kresla pri stole a opriem sa o opierku. Ani ja sa necítim byť vo svojej koži, keď mi tu reve práve premenená z rodu Sloanových, ktorí nás už po desaťročia usmrcujú.
„No díky. A čo ja s tým mám teraz robiť? Mala som plány! Tento rok maturujem a odchádzam na univerzitu. Nechcem byť žiadny hlúpy upír zavretý za múrmi tejto debilnej inštitúcie s vami tromi a ostatnými parazitmi!" rumádzga a hoci som voči migréne odolný, čoskoro mi z nej vybuchne hlava. Ako sa jej zbavím? Potrebujem odísť a nemám čas márniť drahocenné minúty s týmto dievčiskom.
„Keď už budeš pripravená odísť, všetky tieto veci budú uskutočniteľné. Niekam sa presťahuješ a začneš nový život. Toto tu je len dočasné. Prevencia voči ďalším smrtiam. Nemysli si, že ťa tu chceme mať. Keby bolo na mne, odišla by si rovno v tejto sekunde."
„Trkvas! Keby bolo na mne, neprehodila by som s takým darebákom ani slova. Myslíš si, že si s tým svojím tetovaním nesmierne cool a ženy z teba budú šalieť, ale v skutočnosti by som o teba ani nezakopla." Postaví sa obratne zo zeme, po slzách ani chýru ani slychu, tuším ich na mňa len hrala. Pokrúti mi s dlhým nechtom panovačne pri nose a šplechne mi do tváre urážky. Zastanem si tesne ku nej a nahlas sa zasmejem.
