Getaway [Harry Styles]

54. Funeral

Pozrela som sa na veľkú bielu budovi, ktorá mala červený kríž na vrchu budovy ktorý dokonca aj svietil. Presne je to tu také, ako si pamätám. 

Je skvelé opäť cítiť čerstvý vzduch a slobodu. Chýbala mi voľnosť a aj keď mi Harry ide za zadkom, nesťažujem sa. 

Vstúpili sme do budovy, kde to typicky bolo cítiť nemocnicou. Ľudia boli oblečení v bielom, čo znamenalo že sú to zamestnanci. Nechýbali ani starý ľudia na vozíkoch, ktorých ťahali sestričky. Nič sa tu nezmenilo, aj keď som tu naposledy bola pred rokom a pol. S Harrym sme zastali a prezerali si veľký vstup nemocnici.

,,Vieš kade ísť?" spýtal sa potichu a pozrel na mňa. Bez toho aby som sa na neho pozrela som prikývla. Harry nám preplietol prsty a obi dvaja sme vykročili. Bez toho aby som sa išla spýtať kde moja babka leží, som sa vydala na presné poschodie. Izba sa jej nezmenila už cez rok, tak prečo by sa mala aj teraz?

Vstúpili sme do výťahu, kde práve za nami prišla mladá sestrička so starým dedkom na vozíku. Bola blondína a vyzerala hrozne pekne. Pozrela som sa na Harryho ktorý pozeral na jej zadok. Drgla som do neho a keď sa na mňa pozrel, zamračila som sa. Harry sa potichu zachichotal a ja som pretočila očami. Ústami som mu naznačila "zabijem ťa" na čo mi odpovedal tým istým gestom "aj ja ťa milujem". Toto bolo chvíľa, kedy som si neuvedomila že mi to Harry nikdy nepovedal. Vedela som že toto bolo zo srandy, ale ako to naozaj cíti? Ako to cítim ja? 

Zavrtela som hlavou a práve vtedy sa otvoril výťah. S rýchlym krokom som išla cez chodbu, kde všade niekto chodil. Zabočila som do izby 503 a s úsmevom prekročila prach. 

Naskytol sa mi však pohľad na prázdnu posteľ, ktorú staršia sestrička prestierala. Zamračila som sa. Pravdepodobne ju premiestnili.

,,Prosím vás," povedala som, čím som si upútala pozornosť sestričky. ,,môžete mi pomôcť?" spýtala som sa potichu, no vedela som že ma počuje. Prišla som do miesnosti a zastavila sa u pani, ktorá mohla mať okolo štyridsať niečo rokov. 

,,Samozrejme, čo potrebujete?" spýtala sa s úsmevom.

,,Kde je Olivia Quinn?" spýtala som sa.

,,Prepáčte, s týmto vám asi nepomôžem. Pracujem tu len týždeň, ale zavolám vám doktora." povedala a potom sa z ničoho nič zamračila.

,,Nie ste Rosemarie Quinn?" spýtala sa a stále mala ten jej zamračený pohľad.

,,Áno," povedala som a nechápavo sa zatvárila. Pozrela sa za mňa a skoro jej vypadli oči z jamiek. Pozrela som sa jej smerom a uvidela Harryho, ako sa mračí. Opieral sa o zárubňu dverí a prepaľoval ju pohľadom. Bolo mi jasné, že počul celý náš rozhovor.

Bez ďalšieho slova rýchlym krokom odišla a čudovala som sa, že sa nerozutekala. Dokonca aj keď prechádzala okolo Harryho, rýchlo sa rozbehla. Pretočila som očami a prišla k nemu. Nič som na to radšej nepovedala a sadla si na jednu zo stoličiek, ktoré tam boli pri každých dverí. Harry si sadol taktiež a ruku mi dal na koleno.

,,Bude v pohode," zamrmlal a dal mi menšiu pusu na líce. Jemne som sa usmiala a ruku mu pohladila. Pár minút sme len v tichosti sedeli a užívali si prítomnosť jeden druhého.

Po pár minutách som videla známeho muža v bielom, ktorý sa zaoberal liečbou mojej babky. Postavila som sa a okamžite sa usmiala, keďže som nemusela dlhšie čakať. No hneď keď uvidel Harryho, zamračil sa a jeho chôdza spomalila.

,,Rosemarie," povedal s výdychom, keď zastal pri mne.

,,Pán Brown," povedala som. ,,Určite viete, prečo som tu." povedala som a ruky si zastrčila do zadných vačkov nohavíc. Jeho pohľad zmäkol a pozrel sa dole. Harry sa postavil vedľa mňa a ruku mi obmotal okolo boku. Doktor Brown sa na neho divne pozrel, no pokračoval ďalej.