Cena mágie (Nemŕtvi #2)

1. kapitola - Stres (1/2)

Jej prsty sa iba zľahka dotýkali jeho tváre a z hrdla mu napriek tomu unikal ten prenikavý krik, ktorý ľudia vypúšťali počas mučenia. Vibrovali mi z neho ušné bubienky a mojím inštinktom bolo ukončiť to, v mnohých prípadoch skôr, než som sa čosi dozvedela. Ten zvuk reprezentoval strach, bolesť a slabosť – tri pocity, ktoré sa mi hnusili a ktoré nemali v mojom svete miesto.

S ťažkým výdychom ho pustila a vstala, ustupujúc o tri kroky dozadu. Muž do seba sprudka nasal vzduch. Zastonal, zavzlykal a následne sa rozplakal. Jeho kedysi tvrdé rysy nenávratne zmizli. Veľký nos mal nakrivo, okuliare rozbité, šedivejúce vlasy mastné a rozstrapatené, oblek dotrhaný a špinavý.

„Pýtam sa naposledy," prehovorila dýchavične. „Kde. To. Je?"

Skrútil sa do klbka ako novorodenec. „J-j-ja n-n-ne-neviem," vychádzalo z neho pomedzi vzlyky. „Nem-ne-nemala to p-pri s-sebe, keď sm-sme ju z-zab-zabili..." Rozkašľal sa a vyzeralo to, že sa jej vyvracia k nohám. V poslednom okamihu sa ovládol. Aké malé víťazstvo tvárou v tvár smrti. „P-pros-sím..."

„Nemyslím si, že klame," poznamenala po namáhavom prehltnutí.

Podala som jej handru, aby si otrela jeho páchnuci pot z dlaní. Ruky sa jej triasli. „Ja viem." Človek by zapredal i matku, aby sa vyhol utrpeniu.

„Čo urobíme teraz?"

„Prečo znieš tak skepticky, drahá? Sme predsa na začiatku."

Ostrý zvuk pripomínajúci vŕtačku ma vyšklbol z pazúrov sna. Zašmátrala som po okolí, ale pod rukami som našla len saténové obliečky. Musela som sa posadiť, aby som identifikovala smer, odkiaľ prichádzalo to pišťanie. A musela som vstať, aby som ho umlčala. Pre vlastné dobro som si včera večer položila budík na skrinku na opačnej strane izby, inak by som nikdy nevstala načas.

Zazívala som tak intenzívne, až mi pukla sánka. S očami napoly zavretými som sa došuchotala do kúpeľne a umývala si tvár ľadovou vodou, dokiaľ som sa necítila ako-tak čerstvo. Spomienky na ten podivný sen ma opúšťali tým rýchlejšie, čím viac som sa naň snažila rozpamätať.

Oprela som sa o umývadlo a zamračila sa na odraz v zrkadle. Pripomínala som mŕtvolu. Pod elektricky modrými očami som mala masívne kruhy, ktoré by ste si u človeka nevšimli, no na mojej bledej pleti žiarili. Preplesla som si líca. Nestačilo to. Dvihla som obočie – strácalo dokonalý tvar a potrebovalo vytrhať. Zopla som si po plecia dlhé čierne vlasy do strapatého uzlíka vysoko na hlave a natrela na seba mejkap, aby som nestrašila deti na ulici.

Cestou do šatníka som zazívala aspoň trikrát. Rozčuľovalo ma to. Bola som dobre nakŕmená, zdravá a nezranená – neexistoval dôvod, prečo by som sa mala cítiť ako otlčená bábika v rukách batoľaťa. Ibaže celú noc som sa budila. Lapala som po dychu a mávala päsťami, akoby som chcela vraziť do zubov samotnej temnote. Desil ma ten moment medzi spánkom a bdením, kedy som sa vrátila do temnej kobky, kde som čakala na smrť, či do rúcajúcej sa jaskyne, ktorá ma chcela pochovať pod kameňmi. Rozumela som tomu – šlo o posttraumatický stres. Veď som pred pár dňami čelila hrozbe smrti a apokalypse, v ktorej by zahynuli moji blízki i priatelia. No nečakalo sa odo mňa, že budem silnejšia?

Trhanými pohybmi som zo seba zhodila pyžamo a rovnako agresívne som si natiahla čierne legíny a dlhé šedivé tričko. Pohľad na zápästie, okolo ktorého sa mi ako had obtáčalo tmavohnedé lano vypálené do pokožky, ma zarazil. Ruku som mala neporušenú, aj keď som si ju včera rozdriapala do krvi v snahe zbaviť sa toho čudesného nie-tetovania. Dúfala som, že zmizne, čím viac času uplynie odo dňa, keď sa zjavilo pri dotyku mojej dlane s dlaňou démonky Jo. Ostávalo však rovnako zreteľné a stresujúce.