Cena mágie (Nemŕtvi #2)

17. kapitola - Bábka (1/2)

„Je to vážne nutné?" spýtala som sa, keď ku mne Carmen pristúpila s lepiacou páskou. Vystrela som k nej zovretú päsť s medailónom pani Moorovej.

„Nemienim riskovať, že ho uprostred kúzla pustíš. Viackrát to nemôžeme opakovať." Začala s oblepovaním. „Vieš, aké sú niektoré ingrediencie drahé? Mamá je tolerantná, ale priveľké mínusy na účte vzbudia jej pozornosť. A ak to náležite nevysvetlím, pristrihne mi krídla." Odtrhla pásku a uhladila jej koniec. Moja päsť vyzerala ako... Vlastne som nenachádzala adekvátne prirovnanie. Vyzerala ako ruka oblepená tromi vrstvami lepiacej pásky.

„Vo všetkom si kreatívna iba v klamstvách nie?"

Zatlačila mi na plecia, aby som sa posadila. „Moja mamá prekukne každého klamára. Bodaj by nie, veď ním sama je." Zachechtala sa na mojom zmätenom výraze. „Je to politička. Samozrejme, že vie dobre klamať."

Vstala a ťukajúc si prstom po perách ma obišla. Vytvorila okolo mňa tenký kruh z rozdrvených byliniek. Pripomínal strelný prach smerujúci k výbušnine a tak aj fungoval. Zapália ho na jednom konci, a keď kruh vyhorí, kúzlo sa aktivuje. Vtedy ma zahltia spomienky pani Moorovej. „Pripravená?"

Pozrela som sa na Alexandru, ktorá stála pred oknom s rukami založenými na prsiach a mračila sa. Aspoň pol hodiny sa s nami dohadovala, že by to mala podstúpiť ona. Predsa len by sa v babičkiných spomienkach vyznala najlepšie. Lenže podľa Carmen bolo to kúzlo namáhavé pre organizmus. Obzvlášť keď sme netušili, aký veľký časový úsek nám ukáže. Ja som mala najväčšiu šancu prežiť. Tá predstava ma rozhodne neodradila ani nevyplašila.

Al s povzdychom poklesli plecia. Prikývla.

Cam sa nad ukazovákom zjavil plamienok ako zo zapaľovača. Zahľadela sa mi do očí. „Neodporúča sa prerušovať kúzlo nasilu. Ak tvoje telo prejde celým procesom, neočakávajú sa vedľajšie následky. Pokiaľ by sme ťa z neho museli vytrhnúť... Negarantujem ti pozitívny výsledok."

Inými slovami – neručila, že mi to neodpáli mozog.

„V tom prípade to nerob."

Vymenili sme si úsmevy. Výnimočne sme došli k vzájomnému pochopeniu.

Podpálila bylinkový kruh a do vzduchu sa vzniesla ostrá vôňa. Usadila sa mi v nozdrách a nútila ma krútiť nosom a škriabať si ho. Bolo to znamenie, že kúzlo zaberalo. Pach a dym – ktoré som cítila iba ja, čiže nehrozilo sťažovanie sa susedov či nebodaj príchod polície – mi mali otupiť myseľ a vytvoriť priestor pre cudzie spomienky. Zakrátko mi oťaželi viečka a rozkolísala som sa. Hlava mi klesla na hruď a svaly sa uvoľnili. Dýchala som zhlboka, pokojne.

Ktovie, koľko času ubehlo, kým som zbadala prvý obraz. Krásna blondínka s vlhkými zlatými očami a širokým úsmevom ku mne vystrela ruku a do dlane mi vložila medailón.

„Nemusela si to robiť," povedala som rozochvene.

„Chcela som." Jej hlas bol melodický a príjemný ako zvonkohra. Vstávali mi z neho chĺpky na rukách. Počúvala by som ho celé dni. „Podstupuješ kvôli mne nesmierne riziko. Musím ťa chrániť."

Objali sme sa.

Takto vyzeral jediný čistý a zrozumiteľný obraz, ktorý sa mi zjavil v hlave. Všetko, čo nasledovalo, bol totálny chaos. Desaťročia trvajúci film a s každým záberom sa premietal rýchlejšie. Videla som stovky tvári, stovky miest, tisíce situácii a na pozadí toho sídlila banda trpaslíkov, ktorá mi bubnovala na mozog. Najprv to bolo nepríjemné. Potom to hraničilo s bolestivým. Až sa z toho stalo ukrutné bodanie, trieskanie a zvieranie.