Cena mágie (Nemŕtvi #2)

3. kapitola - Unavená (2/2)

Jeho vystretá dlaň trčala medzi nami. Nebola som fyzicky schopná pohnúť sa, tobôž dotknúť sa ho. Pokiaľ som o matke vedela málo, o otcovi takmer nič. Kassandru som aspoň videla na fotke. Otec – jeho vzhľad či minulosť – bol pre mňa záhadou. Avšak keď som naňho hľadela s touto myšlienkou v hlave, videla som to. Presne ako tvrdil Roger, podobali sme sa a to som ani nebrala do úvahy našu bledú pokožku. Výrazné modré oči. Čierne vlasy. Ostré lícne kosti. Pery, kde horná bola o toľko užšia ako spodná.

Napriek tomu očividnému som odvrkla: „A to ti mám veriť?"

Stiahol ruku. „Kassie ti to potvrdí. Ju poznáš, nie? Včera si pred ňou ušla."

Áno, je to môj otec.

Vyškriabala som sa hore a okázalo si oprášila odev. „Ďakujem za pomoc. Hoci som to nepotrebovala. Dostala by som sa z toho. Dostala som sa z horších problémov. Pred pár dňami som zabránila koncu sveta. Bez vašej asistencie." Prekrížila som si ruky na hrudi a vystrčila bradu. Pripadala som si vo svojom postoji ako jeho malá trápna kópia.

„Potrebuješ lepšiu zbraň," pokračoval, akoby som nič nepovedala. „Prečo nepoužívaš Kassandrinu dýku?"

„Zabavila mi ju polícia – niežeby ťa do toho niečo bolo."

Zvrtla som sa na päte. Nemienila som ho počúvať. A už vonkoncom by som sa ním nedala poučovať. Ak zo mňa plánoval vychovať bojovníka, nemal sa ma vzdať. Kto mu dal právo buzerovať ma? Veď o mne nič nevedel! Toto som ani nebola ja. Netušila som, čo sa so mnou dnes dialo. Prečo som sa cítila slabá? Porazila som predsa Jo! Tie isté päste do nej mlátili a boli také silné a...

A tiež ich viedla moc kameňa večnosti – magického artefaktu, ktorý v nás prebúdzal to, čo sme sa najviac pokúšali ukryť. Ja som v sebe najväčšmi brzdila vlastného démona, jeho prudké inštinkty a slabé ovládanie. S kameňom pevne v dlani sa to všetko uvoľnilo a ja som zmocnela.

V porovnaní s tamtým moja obvyklá sila nič neznamenala.

„Prečo ťa volajú Carry?"

Jeho otázka ma zaskočila – rovnako ako fakt, že ma nenasledoval. Obrátila som sa k nemu. „Nenávidím meno, ktoré ste mi dali."

„Prečo ho nenávidíš?"

„Pretože nenávidím vás."

„A prečo nenávidíš nás?" vypytoval sa flegmaticky.

„Lebo ste ma opustili!" Môj tón oficiálne presiahol úroveň hystérie. Vnútro mi brnelo. Bolela ma tvár od úderov i vnútornosti. Nemohla som dýchať, srdce mi čosi zvieralo, žalúdok som mala na vode. Pri pohľade na jeho stoický výraz sa to iba zhoršovalo. Jeho nič netrápilo. Bol mŕtvy. On nič necítil.

„Rád by som tento rozhovor viedol inde, no tuším, že by to nepomohlo."

Otočila som sa k nemu chrbtom, ale zaraz stál predo mnou. Prekvapil ma. Poľakane som od neho cúvla a nemotorne sa pri tom potkla. Obtočil mi prsty okolo zápästia – ktovie, či v snahe zabrániť mi v odchode, alebo ochrániť ma pred pádom. Pokúsila som sa mu vytrhnúť. Ani to s ním nehlo.

Zvykla som si biť sa s mocnejšími bytosťami. Toto bolo iné. Oproti nemu pôsobil Roger ako školáčik. To vedomie vo mne vyvolávalo nové pochybnosti. Ako by niekto s jeho silou prehral v boji s novorodeným upírom? Existovala jediná odpoveď: Nikdy s Rogerom nebojoval. Nikdy nebojoval o mňa.

„Je jedno, čo mi povieš. Ako mi to povieš. Kde mi to povieš. Opustil si ma."

„Neopustil som ťa," zavrčal s intenzitou, po akej som sťažka prehĺtala. Jeho oči zostávali svetlé farbou, ale stemneli nenávisťou. „Nie je to také jednoduché, ako to vykresľuješ." Pustil ma a aj tak som nedokázala hneď utiecť – alebo pred ním aspoň sklopiť zrak. „Myslíš, že som netúžil roztrhať ho na kusy v okamihu, keď sa ti prvýkrát pokúsil ublížiť? Lenže on nebol náhodným démonom, ktorý si brúsil zuby na Kassinu rodinu. Je to Michellin otec. Ako by jej vysvetlila, že sa ani nepokúsila otvoriť mu oči, než ho nechala zomrieť?"