Cena mágie (Nemŕtvi #2)

20. kapitola - Znecitlivená (2/2)

Dav stíchol, keď som prešla dverami baru U pekelného psa. Nie naraz ako vo filme. Postupne. Najprv to boli démoni na okraji, ktorí si ma všimli ako prví. Potom sa slovo roznieslo po miestnosti. Bujaré výkriky sa menili na šepot. Až sa napokon väčšina odmlčala. Prepaľovali ma očami. Alebo si ma posmešne obzerali, neveriac, že také neškodne pôsobiace dievča bola strašiakom, po ktorého krvi toľkí prahli. Alebo zvedavo čakali, čo sa tu udeje.

Identifikovala som viacero oblúd, ktoré mi túžili vytrhnúť srdce z tela. Ich zúrivosť bola enormná. Keby som sa jej bránila, bolelo by ma celé telo. Mala by som napätý každý sval a rozskočila by sa mi z toho hlava. Lenže dnes som s nimi nesúperila. Nadýchla som sa a otvorila im vnútro.

„Dopočula som sa, že po mne niektorí z vás pátrajú," riekla som do ticha. „Niektorí z vás ma aj našli, no neprekvapuje ma, že sa s tým nepochválili."

Démon v bielom tielku a vojenských nohaviciach usadený s kamošmi pri stole v rohu miestnosti vstal a zavrčal. Na prvý pohľad vyzeral ako človek, ale oči mu zasvietili na žlto. Odstrkoval na stranu prázdne stoličke – a tie obsadené sa mu zväčša uhýbali samé.

„Zabila si mi kamoša," obvinil ma a k tomu na mňa ukázal prstom.

„Bol to vari tvoj kamarát s výhodami?"

S vycerenými zubami pridal do kroku. Narazil však do napriahnutej ruky obrovského černocha, ktorý mu ukázal zožltnutý chrup plný ostrých tesákov. Prevyšoval ho aspoň o pol metra, ibaže démon v sebe ukrýval toľko zlosti, že by sa pustil do bitky aj s desivým vyhadzovačom.

„Nechaj ho, Mate."

Jeho hlas bol hrdelný, akoby vychádzal priamo z pekla. „Na toto miesto –"

„... môže ktokoľvek kedykoľvek prísť bez toho, aby sa mu niečo stalo. Aby ho napadli odzadu a zabili." Vyzývavo som vystrčila bradu. Netúžila som sa biť s Mateom. No dnes sa lov na moju osobu končil. Ak to znamenalo poštvať proti sebe môjho najmilšieho vyhadzovača, nech sa tak stane. „Neprišla som útočiť. Prišla som ich vyzvať. Chcem, aby ma napadli a pokúsili sa ma zabiť. A pokiaľ výzvu príjmu, potom si oni želajú zomrieť. To nie je zakázané."

„Mate," oslovil ho muž za barom. Prvýkrát som na jeho večne nezaujatej tvári zbadala vrásky spôsobené nakrčeným čelom.

Černoch sa pozrel na majiteľa baru. Potom na mňa a následne na hostí. Piati démoni stáli na nohách a pridávali sa k nim noví. Naťahovali si svaly. Praskali im prsty. Menili formu z ľudskej na démonickú. Pripravovali sa na boj.

Mate sa vystrel a zvesil ruku. „Má pravdu. Nie je to proti pravidlám." Vtom sa zvrtol na päte a bez ohliadnutia sa vrátil na svoju pozíciu vonku pri dverách.

Démon v tielku po mne s revom vyletel. Než som sa nazdala, skončila som na lopatkách s vyrazeným dychom. Zovrel mi bradu a sklonil sa tak nízko, že sa naše nosy temer dotýkali. „Toto bude krátky proces."

Premenila som sa a zavrčala: „Súhlasím s tebou."

Vrazila som mu zvlnenú čepeľ dýky zboku hlboko do brucha a horúca krv mi zahalila ruku karmínovým povlakom. Jeho kamoš zomrel rovnako. S nožom v hrudi a prekvapeným výrazom, pretože ma podcenil.

Červeň mi zakalila zrak, keď som nechala ich nenávisť a zúrivosť, aby nado mnou získali kontrolu. Mlátila som ich hlava-nehlava. Kopala, hrýzla a bodala. Kričala a stonala. Necítila som bolesť pri zásahu. Ani keď mi rozrazili obočie a krv mi stiekla do očí. Keď mi vrazili hlavou do tváre a zlomili nos. Keď mi zasiahli rebrá a pripravili ma o dych. Keď po mne sekali čepeľami a zasiahli ma. Na ničom nezáležalo. Bola som znecitlivená.