Cena mágie (Nemŕtvi #2)

8. kapitola - Emócie (2/2)

Niekto do mňa štuchol. Zažmurkala som a stará obývačka sa razom zmenila na školskú učebňu – či skôr červenú tvár pána Mansleyho. Opieral sa dlaňami o stôl. Z tej blízkosti by som mu zrátala póry.

„Uvedomujete si, že váš samotný pobyt na hodine vám negarantuje, že daný predmet aj úspešne dokončíte?"

„Prepáčte, pán Mansley." Môj hlas bol hebký ako zamat a sladký ako med. Neodvrátila som sa od neho a on sa nezvládol odstrihnúť odo mňa. Zamrvil sa. Hypnotizovala som ho. „Máte moju plnú pozornosť."

Žmurkla som a spojenie sa prerušilo. Sprudka sa vystrel a otočil sa k zvyšku triedy. „K-kde sme skončili?" Možno až príliš náhle odkráčal od lavice, o ktorú som sa delila s Ryanom. Vedel to. Vedel že sa pozeral do očí lovca a že on bol obeťou. Zajačik čeliaci líške. Pribehla by k nemu, zovrela mu zubami krk a jeho huňaté telíčko by pokropila krv.

„Si v poriadku?" spýtal sa Ryan.

Neodpovedala som mu, pretože som sa vrátila do cudzej obývačky. V nose ma pálili bylinky. Zuby som tisla k sebe. Zazerala som na drobnú ženu, ktorá mi bez zachvenia sa opätovala pohľad. Pevne zvierala koniec drevenej palice.

„Nezahrávaj sa so mnou, ty stará babizňa!"

„Muč ma, koľko sa ti zráči. Obráť dom hore nohami. Nič však nenájdeš. Ja. To. Nemám." Každé slovo vyslovovala precízne, ako keby hovorila s idiotom.

Nikto so mnou nebude takto zaobchádzať!

Vystrela som ruku a vyslala jej smerom prúd mágie. Mal jej zovrieť hrdlo a zastaviť prítok vzduchu do pľúc i krvi do mozgu. Mala sa dusiť, trhať sebou. Škemrať o milosť. A ona tam iba stála. Sťažka prehltla a ešte väčšmi natiahla staré kosti, aby sa na mňa dívala hrdo a vzpriamene.

Rozosmialo ma to. „Ach, ochranné kúzlo. Rozkošné." Zvesila som ruku a vyšla jej v ústrety. Ústa zvierala do priamky. „Dala ti ho ona, že? Naša sladká Aria. Vždy bola vynaliezavá. Dokiaľ sa nedala roztrhať na kusy."

Ženin stoický výraz povädol pri zmienke o jej mŕtvej priateľke. „Zomrela, aby ochránila Kassie. Obetovala sa kvôli dcére. Urobila by si ty niečo také?" Premerala si ju. „Samozrejme, že nie. Neprekvapilo by ma, keby si ju sama zniesla zo sveta. Iste ťa ničí vedomie, že je mocnejšia ako ty. Že má ich krv, zatiaľ čo ty si človek, ktorý podpísal zmluvu s Diablom."

Nie je mocnejšia! Moc neprichádza so schopnosťami a už vonkoncom nie s krvou. Moc sú skúsenosti. Moc sú vedomosti. Bezo mňa by neprežila!

„Neprinútiš ma stratiť trpezlivosť," odvetila som nevzrušene. „Neunikneš mi, dokiaľ nedostanem odpoveď. Kde to nájdem?"

„Nemám ani poňatia, čo hľadáš." Nachýlila sa dopredu. „A aj keby som to vedela, nikdy by som ti nič neprezradila."

Moja ruka sa opäť pohla, no tentoraz som sa neunúvala s mágiou. Otočila som prsty okolo zlatého medailónu, ktorý jej spočíval na hrudi, a strhla ho z jej zvráskaveného krku. „Naozaj si myslíš, že nerozpoznám magický objekt? Aria bola dobrá, ale ja som lepšia." Šmarila som ho na stranu, kde narazil do steny. Bez vplyvu ochranného kúzla k nej mágia prenikla bez námahy. Konečne lapala po dychu a dlane si tisla k hrdlu. „Pýtam sa ťa naposledy – kde to nájdem?!"

Jej slnkom spálená tvár menila farbu a žilky v očiach praskali. Kolená sa jej podlomili a zostávala vzpriamene jedine vďaka kúzlam.

„Aká je tvoja odpoveď?!"

Povolila som stisk, aby do seba nasala kyslík. „Choď... do pekla."

Zovrela som päsť a žena zaskučala. Tak intenzívne som potláčala hnev, až som sa pri jeho uvoľnení roztriasla. „Nemysli si, že to tebou skončí! Nájdem každého, na kom ti záleží, a keď budú zdochýnať v bolestiach, dozvedia sa, že si to zapríčinila ty! S posledných výdychom budú preklínať, že ťa –"