Cena mágie (Nemŕtvi #2)

12. kapitola - Predstieranie (2/2)

„Nie! Samozrejme, že nie! A uráža ma obvinenie, že by som komukoľvek dovolila hovoriť mi, čo môžem a čo nemôžem robiť."

Našiel v sebe dosť slušnosti, aby predo mnou sklopil zrak. „Prepáč, ja..." Pretrel si zátylok. „Nepozdáva sa mi, okej? Je synom muža, ktorý sa ťa pokúšal zabiť." Položil mi dlane na plecia a nedal sa prerušiť. „Keď si ma varovala pred Dani, povedala si, že by som mal veriť tvojim inštinktom. Neurobil som to a pozri, ako to dopadlo. Teraz sa tomu môžeme vyhnúť. Len mi dôveruj."

Zhodila som zo seba jeho ruky. „Ani sa nepokúšaj porovnávať ho s jeho otcom! A už vonkoncom nie s tou mrchou!" Zhlboka som sa nadýchla nosom a zahryzla si do jazyka. Neželala som si povedať viac. Nechcela som splniť sľub, ktorý som dala Caseymu. Najradšej by som mu vynadala, udobrila sa s ním, vrátila sa k dievčatám a ďalej predstierala.

„Carry –"

„Musíš s tým prestať. Musíš sa zbaviť citov, ktoré ku mne prechovávaš."

Zaryl pohľad do zeme. „Ja k tebe –"

„Povedz mi to do tváre."

Oči mal veľké a nevinné, ako zviera pred zrážkou s kamiónom. Rovnako vyzeral v ten prekliaty večer po tom prekliatom bozku. Keď som ho od seba odtlačila. Keď som od neho uskočila. Otvoril sa predo mnou a kým čakal, či prijmem jeho pozvanie, niesol si presne tento výraz. Pohľad rozšírený nádejou, zužujúci sa strachom i úzkosťou, a napokon sklápajúci sa bolesťou.

„Dokážeš si predstaviť, koľkokrát som si od odchodu z New Yorku priala zavolať ti?" Emócie robili môj hlas kvílivým, ale nezastavilo ma to. „Vedela som, čo mi povieš. Že som silná a zvládnem to. Že sa to zlepší. Lenže od teba by to znelo presvedčivejšie. Potrebovala som svojho najlepšieho priateľa!"

Odvrátil sa odo mňa.

„Chceš poznať dôvod, prečo som sa tak urputne bránila tvojmu návratu do môjho života? Toto je ono. Bála som sa, že sa nemôžeme vrátiť k tomu, čím sme bývali kedysi. Pred tým bozkom, pri ktorom tak radi predstierame, že sa nestal." Sotva badateľne sebou trhol. „Nebola to Dani, čo nás rozdelilo."

Mlčal.

„Chcem naspäť svojho najlepšia priateľa." Potiahla som nosom. V hlave mi tepalo od toho, ako som držala slzy na uzde. „No vždy, keď sme spolu, zdá sa mi, že ťa vodím za nos. Že ti každou pozitívnou reakciou dávam nádej na niečo viac. Ubližuje ti to a to ja nechcem. Z tejto situácie existujú dve cesty von. Buď zmeníš postoj a akceptuješ, že medzi nami nikdy nebude nič než priateľstvo. Alebo musím z tvojho života odísť. Skôr ako mnou začneš opovrhovať."

Zavrtel hlavou. Opäť mi plánoval položiť ruky na plecia, ale rozmyslel si to. Strčil si ich do zadných vreciek. Potom si zanadával a nakoniec vzal moju tvár do dlaní. „To sa nestane. Viac než čokoľvek iné si mojou najlepšou priateľkou."

„Nedá sa priateliť s niekým, ku komu prechovávaš také intenzívne city."

„To je hovadina."

„Musíš mi to dokázať."

Zasmial sa – znelo to trochu hystericky. Vtisol mi bozk do vlasov a pustil ma. „Dokážem." Nadýchol sa a opatrne si povzdychol. „Mrzí ma, že som sa správal... že sa správam ako idiot. Nechcel som ti ublížiť. Zmením sa."

Rada by som tomu verila. „Vďaka za darček."

„Dlhoval som ti to," hlesol s humorom.

Dal mi kľúčenku s gumenou mačacou hlavou. Navonok to mohlo pôsobiť ako hlúpy darček, ale pre mňa to znamenalo veľa. Počas môjho posledného leta v New Yorku sa mu podarilo pošliapať tú, ktorú som vlastnila dovtedy. Sľúbil mi, že obráti svet hore nohami, aby zohnal takú istú. A podarilo sa mu to.