Cena mágie (Nemŕtvi #2)

20. kapitola - Znecitlivená (1/2)

„Čo bude teraz s Christie, mami? Osemnásť má až o desať mesiacov. V marci. Kde bude bývať? Nechajú ju s Caseym? O-on už mal osemnásť." Alexandra si utrela nos do rukáva, hoci v dlani zvierala vreckovku. „Alebo ju pošlú k tete? Neznáša Seattle. Príliš tam prší. Christie neznáša dážď. Čo s ňou bude, mami?"

Pani Moorová položila dlane na dcérine zovreté päste. „Nedokážem ti na to odpovedať, tekvička. Prepáč."

Zavrtela hlavou. Odrazu sa matke vytrhla a rozbehla sa do kúpeľne, kde sa zabuchla. Pani Moorová ju nasledovala, zľahka ťukala na dvere, no Alexandra ju posielala preč. Napokon to s dcérou vzdala a v tichosti sa vrátila do kuchyne. Vzala do roztrasených rúk hrnček čaju a s výdychom jej vyhŕkli slzy.

Pevnejšie som si objala kolená. Krčila som sa v kresle v rohu miestnosti, čiastočne ukrytá za pohovkou a vysokou lampou. Schovávala som sa v kúte hanby so svojimi hriechmi, klamstvami i tajomstvami. Nikto nepoznal pravdu. Nikto nemohol poznať pravdu.

Haleovci zomreli pri nešťastnej autonehode. Koniec príbehu.

Dvere do Alexandrinej izby sa otvorili. Zahryzla som si do líca a k jazyku mi priľnula krv. Nedokázala som dýchať pri tom množstve zúfalstva, bolesti a trýznenia. A čím bližšie pri mne sa Casey nachádzal, o to viac som za jedinú cestu von z tejto situácia považovala skok z vysokého útesu.

„Musím niečo urobiť. Dohliadnete na ňu?" Vyzeral rovnako zmorene, ako keď sa neskoro v noci vrátil z márnice. Po identifikácii tiel jeho rodičov.

Nebolo to kruté? Nútiť niekoho, aby vás uistil, že to vážne boli jeho mŕtvi milovaní, kto ležal na kovových stoloch pod bielymi plachtami? Jeho bledá tvár pripomínala stenu ochraňujúcu chaos v jeho vnútri. Mlčal. Ani som netušila, či povedal Christie, čo sa stalo. Ak áno, nereagovala na to. Noc prespala a odkedy sme dnes ráno prišli k Al domov, pretože Casey nedokázal zotrvať v ich dome, ležala na posteli a zízala do stropu. Nevedela som, čo z toho by ma desilo viac – jej emocionálny výbuch alebo toto hrobové ticho?

„Prirodzene," uistila ho pani Moorová.

Vyskočila som z kresla ako zasiahnutá elektrickým prúdom. Nasledovala som ho. Cez obývačku a vstupnú halu von hlavnými dverami. Nenašla som ho na chodbe a ani v diaľke som nepočula ozvenu jeho krokov. Premiestnil sa.

Vo vrecku mi zavibroval telefón. Volala mi Teresa. Váhala som s prstom nad obrazovkou. Netúžila som s ňou hovoriť – a zároveň ma dusivý pocit v hrudi prehováral, aby som to prijala.

„Carry, tu je Hart."

Taký úvod som nečakala. „Prečo máš mamin telefón?" Srdce sa mi ukrutne rozbúchalo a tep mi mlátil do spánkov. Rozbolela ma hlava a kyslík mi sťažka vnikal do pľúc. Ubehli sekundy, kým odpovedal, a moje telo prekonalo všetky tieto reakcie bez toho, aby som tušila, čo sa stalo.

„Teresa je v nemocnici."

Rozumela som významu tých slov, ale ten koncept mi pripadal cudzí.

„Napadli ju." V telefóne čosi zašušťalo, ako keby si ho preložil od jedného ucha k druhému. „Je stabilizovaná. No nie je na tom najlepšie."

Oprela som sa chrbtom o stenu. Piskot v mojich ušiach znel čoraz hlasnejšie a zrak sa mi rozmazal. Zložila som dlane na stehná. Hlboký nádych a výdych. Nepomáhalo to. Dusila som sa. Namiesto kyslíka mi do pľúc vstupovala panika.

Dostala sa k nej. Jo sa dostala aj k mojej mame.

Zošuchla som sa na zem a strčila si hlavu medzi kolená. Nestačilo to.