Cena mágie (Nemŕtvi #2)

11. kapitola - Sklamaná (1/2)

Spoznala som ich v okamihu, keď prenikli dnu. Jeho nenávisť ku mne doľahla ako horúca vlna. Primäla ma vyloviť nôž spoza pásu. Tiahol sa za nimi puch dymu, piva a kanálov. Šliapali po špičkách a dýchali, ako keby pre nich kyslík nebol podstatný. Vedeli, čo robili. A pritom nemali poňatie, čo páchali.

Vyšla som zo spálne a vrhla nabrúsenú čepeľ po hrdzavom démonovi. Prvý z nich, odetý v čiernej koženej bunde, kožených nohaviciach a kanadách, sa inštinktívne skrčil. Jeho kamarát v otrhaných rifliach a fľakom na tielku nemal toľko šťastia. Nôž sa mu zabodol pod kľúčnu kosť.

Tvor v koženke svižne mávol rukou a hodil po mne za hrsť hliny. Drobné čiastočky sa spájali do desiatok tenulinkých ihiel. Keby sa zaryli dosť hlboko, zabili by ma. Ustupovala som s presvedčením, že sa im nevyhnem. Lenže vtom ihličky narazila do neviditeľnej steny. V mieste kontaktu to zasyčalo a zmizli.

Démona jeho zlyhanie zmiatlo. Stihol však iba nahnúť hlavu, lebo zakrátko mu z krku trčala kovová rukoväť. Vyvrátil oči, zatiaľ čo z neho unikala tmavá brečka. Rozpadol sa na prach, než klesol k podlahe.

Podišla som k prvému démonovi. Vytiahol si nôž z hrude a štveral sa na kolená. Kopla som ho do brady. Chrbtom sa zvalil do dverí, až sa otriasli.

„Zaplatíš za to, čo si urobila," zasyčal cez zuby. Telom sa mi rozľahol nový chlad, pri ktorom mi tuhla krv v žilách. Srdce mi útočne vrážalo do hrudného koša, tep ma bolestivo bil do spánkov. Pripadala som si plná i prázdna zároveň.

Kľakla som si pred neho. Stretla som mnoho zemských démonov – milých, nemotorných, podivných démonov, ktorí kúzlili s pôdou a rastlinami. Vážili si prírodu a nezneužívali ju, dokiaľ neboli v ohrození. Prečo som si nepamätala, že som jedného z nich zabila? Zaslúžil si tento tu svoju pomstu? Zaslúžila by som si ja trest? Mala by som... Mám ho nechať odísť?

Pohyb jeho ruky bol rýchly, ale moje reflexy ešte vycibrenejšie. Zarazila som mu ostrie noža zospodu pod hrudný kôš. Cítila som sa ako ľadová socha so zakaleným pohľadom. Musela som ho zabiť – na ničom inom mi už nezáležalo.

Srdce mu lenivo odbíjalo posledné sekundy – dokiaľ jeho ruka nepoklesla a z dlane sa mu na zem nevysypali zrnká hliny.

Mŕtvola sa zmenila na popol. S náhlym uvoľnením napätie v celom tele sa mi zatočila hlava a stratila som rovnováhu. Bola som ako vyfúknutý balón – natiahnutá, opotrebovaná, zneužitá. Prázdna.

Casey kľačal pri mne, než som vrazila hlavou do podlahy. Nezostala som opustená pridlho. V momente sa mi vďaka nemu zrýchlil tep a zovrel žalúdok.

„S-som v poriadku," uisťovala som ho horlivo. „T-to..." navlhčila som si pery, „to jeho emócie. Ne-nenávidel ma." Posadila som sa. K rukám mi priľnul páchnuci hnedý humus. Otrela som si ich do nohavíc. Nestačilo to. Skúsila som to druhýkrát. Málo. Znovu. Nič!

Pevný stisk na nadlaktiach ma zastavil. „Voda," šepol jednoducho.

Odviedol ma do kúpeľne, kde som si dôkladne vydrhla ruky. Opláchnuť. Namydliť. Opláchnuť. Namydliť. Špičky prstov, pod nechtami, medzi prstami, dlane, zápästia. Triasla som sa – fyzicky i vnútorne. Casey sa opýtal, či chcem ostať sama. Odmietla som. Jeho vrúcnosť a obavy ma držali ďalej od paniky. Zabíjanie pre mňa nebolo nové. Zabila som mnohých. No nikdy som pri tom necítila takú chladnokrvnosť. Užívala som si boj, nie zabíjanie.

„Čo sa tu práve odohralo?"

„Démoni poznajú moju identitu." Oprela som sa dlaňami o okraj umývadla. „A tam vonku je pár takých, ktorí prežili súboj so mnou a žiadajú si odvetu."