Cena mágie (Nemŕtvi #2)

21. kapitola - Podozrenie (2/2)

Starostov dom stál blízko pobrežia, vysoko na útesoch, obohnaný niekoľkými kilometrami umelo zatrávneného priestoru i plotom s bránou a chránený nielen ľudskými ochrankármi, ale aj kamerovým systémom. Bol postavený v jeho obľúbenom Toskánskom štýle dekorovaný kombináciou kameňa a štukatúry s piatimi spálňami, piatimi kúpeľňami, dvoma poschodiami a tromi garážami. Všetky tieto nepodstatné informácie som sa dozvedela, keď nás komorník vzal na obhliadku domu, než sme sa pustili do práce. Unikal mi význam vlastniť také honosné sídlo a žiť v ňom len so zamestnancami.

Pre návštevníkov oslavy vyhradili časť prízemia. Základňu tvorila rodinná miestnosť so švédskymi stolmi, kde stáli ľudia v hlúčikoch a obdivovali okázalé sochy umiestnené pred točitým schodiskom i v rohoch izby. Odtiaľ sa presúvali do lodžie, kde mohli tancovať pod hviezdami – umelými, lebo tie reálne skryli mraky. Prístupný bol aj priestor okolo bazéna, ktorý krásne ožiarili. V obývačke vysedávali v masívnych kožených kreslách a v knižnici ospevovali jeho zbierku literatúry. Do menšej, súkromnejšej obývačky na poschodí smeli iba vyvolení.

„Dofrasa," zamumlala som s plnými ústami. Pani Moorová pripravovala dokonalé jedlo, od ktorého som sa nedokázala odtrhnúť. Ohromné zeleninové košíčky. Lahodné mäsové guličky v cestíčku, ktoré vyzerali ako malé balíčky. Zákusky rozplývajúce sa na jazyku.

„Čo sa deje?" Alexandra mala oči ako sova. Servírovanie jej nešlo. Dvom hosťom takmer zničila oblek, keď nešikovne drgla do pohára s vínom a jednej pani by na topánke pristál kaviár, nebyť mojich úžasných reflexov.

„Kassandra." Kývla som k vstupu do rodinnej miestnosti, kadiaľ vchádzala dnu zavesená do muža, ktorým nebol otec. Obliekla si nádherné šaty – vrch bez ramienok ju obopínal a ako sa v páse rozširovali, menila sa ich belasá farba na indigovú. Vlnité vlasy si zopla sponou a padali jej na plecia. No nech sa snažila hocako, nezbavila sa toho dravého, loveckého pohľadu.

Mužom po jej boku bol detektív Hart. Nelíšil sa od toho, ako chodieval odetý do práce. Len čiernu kravatu vymenil za tmavomodrú, zrejme aby ladila k šatám jeho nevlastnej sestry. Na rozdiel od nej na prvý pohľad vytŕčal z tejto bandy snobov, najmä vďaka hlboko neohromenému výrazu.

Všimla si ma skoro okamžite, také dôsledné bolo jej sledovanie okolia. Ani sa neunúvala prehovoriť k spoločníkovi, než k nám vykročila.

„Čo tu robíš, Carry?"

„Pomáham." Ukázala som palcom na Al, ktorá teraz ešte väčšmi vyvaľovala oči a ruky sa jej triasli tak intenzívne, že posledný pohár na jej podnose cinkal. „Občerstvenie zabezpečuje jej mama a chýbala im čašníčka."

Obzrela sa. Určite pátrala po zvyšku gangu. „A si si istá, že to nijak nesúvisí s vašimi podozreniami voči starostovi?"

„Na tvojom mieste by som sa skôr obávala oňho." Ukázala som na Harta. „Netvrdil si, že netúžiš poznať pravdu?"

Zľahka si natiahol krk, lenže nezbavilo ho to napätia. „Zmenil som názor."

„A čo plánuješ? Konfrontovať ho?"

„Nie," namietla ona.

„Možno," odvetil on v tom istom momente.

Vymenili si medzi sebou dlhé pohľady, ale ani jeden neprehovoril.

„Ospravedlňte nás, musíme pokračovať v práci." Vzala som z Alexandrinho roztraseného podnosu šampanské a vložila ho do Kassandrinej ruky. „Užite si dnešný večer, madam." Kývla som na Harta. „Pane."

Schmatla som Al za rukáv a odviedla nás do kuchyne.

„A to sa zdalo, že dnešný večer bude nezáživný."