Cena mágie (Nemŕtvi #2)

25. kapitola - Odhodlanie (1/2)

Trvalo desať hodín, kým Kassandrini ľudia prelomili bariéru a dostali ma von. Inokedy by mi to pripadalo ako večnosť. Lenže čas pre mňa neznamenal to, čo predtým. Pálčivá bolesť na zápästí, odkiaľ sa mi vytratilo tetovanie v tvare oka draka, zasiahla moje oslabené telo a poslala ho do bezvedomia. Striedavo som sa preberala a strácala pojem o svete. Údy som mala skrehnuté, mozog otupený a dušu prázdnu. Tam vnútri panovalo ticho, ktoré ma desilo.

Ostala som sama. Úplne sama.

Stratené vedomie mi s odstupom času pripadalo krajšie ako spánok. Počas neho na mňa totiž útočili nočné mory. Dookola som si prehrávala moment, keď Christie spadla dolu, ako keby mi ho niekto natočil na video. Niekedy som ju nechala skočiť, inokedy som ju nestihla chytiť a magická energia ju roztrhala na kusy. Párkrát sa po nej natiahli špinavé ruky a stiahli ju dole. Kričala na mňa. Prosila o záchranu. Ani raz som to nedokázala. A keď som sa konečne vytrhla z pazúrov spánku, v hlave mi rezonovala tupá bolesť, oči ma štípali a slzy mi zmáčali tvár. Kožu som mala ľadovú a orosenú potom.

Bolo neskoré popoludnie. Roztiahnuté závesy mi ponúkali nádherný výhľad na blankytnú oblohu. Slnko žiarilo a vzduch hrial. Kdesi za oknom sedel vták, ktorý veselo čvirikal.

Pretiahla som si cez hlavu nadýchaný vankúš a zatlačila naň. Aj by som si zakričala, keby mi nepreletelo mysľou: Toto nie je môj vankúš. Nevlastnila som veľké našuchorené vankúše – preferovala som ich menšie a viac.

Sadla som si a jedno rozhliadnutie potvrdilo moje obavy. Toto nie je moja izba. Táto bola rozľahlá s bielymi stenami, s výnimkou tej naproti posteli, ktorú pokrývala vzorovaná červeno-zlatá tapeta. Cez obrovské okno prenikalo dnu až priveľa denného svetla. Majiteľ ju zariadil moderne, no chýbali tu osobné veci. Pracovný stôl pri stene s dvomi dverami bol prázdny a takisto nočné stolíky po oboch stranách vysokej a širokej postele. Na stolíku v rohu izby stála váza bez kvetov a vedľa neho kreslo s kôpkou čistého oblečenia. Svoje šaty som nenašla. Matne som si pamätala, ako som ich zo seba s čousi pomocou zhadzovala. Ako som vliezla do sprchy. Ako ma ktosi obliekol.

Odhrnula som na stranu tmavočervenú prikrývku a nakrčila nos. Navliekli ma do žltého pyžama s huňatou ovečkou na tričku.

„Ahoj," ozvalo sa od tých vzdialenejších dverí. Kassandra zastala na prahu s rukami na hrudi. „Ako sa cítiš?"

Ako keby mi pred pár hodinami zomrela kamarátka.

„Kde to som?" Hlúpa otázka. Dovliekli ma do jej domu, kam inam. „Prečo som tu?" opravila som sa, ale ani to nevystihovalo podstatu môjho zmätenia. „Čo sa stalo?" Skúsila som to ešte raz „Čo sa stalo... potom?"

„Nie si hladná? Môžem ti –"

Pod mojím neoblomným pohľadom s povzdychom zvesila ramená. Sadla si na stoličku pri pracovnom stole a rozprávala.

Carmen sa spamätala ako prvá. Zavolala Mikovi a ten našiel Kass, ktorá sa krátko nato prihnala na útes v spoločnosti svojich lovcov. Spomínala som si na červenovlásku, ktorá okolo mňa kúzlila, a rozmerného chlapa, ktorý netrpezlivo obchádzal bariéru z jednej strany na druhú. Odviedli dievčatá bezpečne domov, aj keď Al najprv utíšili liekmi, pretože dostala hysterický záchvat. Casey tam celé tie hodiny čakal a napokon to bol on, kto ma priviedol do Kassandrinho domu. Vzápätí zmizol a odvtedy o ňom nikto nepočul.

Tie slová ma desili. Pochybovala som, že sa niekde schovával a trúchlil. Určite hľadal Jo. Chystal sa pomstiť.

Zložila som si tvár do dlaní. Ako si mohla byť taká naivná, Christie? Ako si mohla myslieť, že jej smrť v ňom nevyvolá rovnakú reakciu ako tá moja. Práve naopak. Bola horšia. Poznal ju celý život. Miloval ju celý život. To, čo cítil ku mne, predstavovalo v porovnaní s tým kvapku v mori.