Cena mágie (Nemŕtvi #2)

14. kapitola - Obavy (1/2)

Jej hlasitý škrekot sa rozľahol knižnicou. Vyskočila zo stoličky, ktorá sa pri tom náhlom pohybe vyvrátila. „Oheň!" Ukazovala na knihu pred sebou. Vyvaľovala oči a ťažko vzdychala. V jej pohľade, hlase i duši sa usídlil nefalšovaný des.

Ľudia navôkol na ňu zízali.

„Potrebuješ lieky, Sall?" opýtal sa jej Grayson, ktorý sedel pri vedľajšom stole. „Poznám jedného chlapíka." Mal vážny výraz – dokým jeho spoluhráči nevybuchli bujarým smiechom. Potom sa doširoka uškrnul a zamykal obočím.

Sally bola natoľko zmätená z toho, čo si myslela, že videla, že jeho slizkosť ignorovala. „Ale ja som... Tá kniha! Horela, keď som ju otvorila!"

„To je Boží trest za to, že čítaš v škole erotické romány!" zvolal na ňu jeden z Graysonových kamošov. K ich hyeniemu smiechu sa pridali ostatní študenti. Knižnica praskala vo švíkoch a ona si získala pozornosť všetkých.

„Prestaň nás strápňovať, Sall," zašepkala jedna z jej kamarátok. „Nemyslíš, že keby horela, všimli by sme si to aj my?" Natiahla sa po onej knihe pohodenej uprostred stola a otvorila ju. Žiadne plamene z nej nevyšľahli. „Vidíš?"

Zamračila som sa na Carmen naproti mne. Ani sa nesnažila predstierať, že si rozruch naokolo nevšímala – a že zaň nezodpovedala. Hlavu si podopierala rukou a uškŕňala sa ako Zlá čarodejnica zo Západu.

„Čo?" zareagovala na môj pohľad nedotknuto. „Inšpirovala si ma."

Ako sa ukázalo, Cam s Christie postávali neďaleko, keď som dávala Sally na frak. V priebehu uplynulých dvadsiatich štyroch hodín som videla viacerých povedať kráľovnej do očí, čo si o nej mysleli, a o mnohých historkách sa po škole šepkalo. Aj výstup jej kamarátky svedčil, že jej pozícia v hierarchii sa menila. Doposiaľ som nezažila, že by na ňu niektorá z nich vyštekla.

„Nemienila som nikoho inšpirovať. Chcela som, aby dala Caseymu pokoj." Nechystala som dostať na čelo revolúcie.

Dvere do knižnice sa otvorili. Pri pohľade na riaditeľku som sa nevoľky vystrela. Za ňou kráčala neznáma žena. Priemerná výška, priemerná postava, porcelánová pleť posiata pehami, okuliare na špicatom nose a ostrá brada. Vyzerala všedne – s výnimkou divokých červených vlasov zopnutých do hustého chvosta. Modré oči jej padali z jamiek, zatiaľ čo sa obzerala po miestnosti plnej študentov, a často prehĺtala.

„Vrchol prehliadky," vyhlásila Decoursová v tichosti prívetivým tónom. Ukázala na slečnu Rochellovú, ktorá hneď opustila post za pultom. „Toto je Ingrid Rochellová, spomínala som vám ju."

Ženy si potriasli rukami. „Ste našou spásou, slečna Woodrowová," odvetila jej učiteľka dychtivo. „Po uplynulom polroku toho na mňa bolo priveľa."

Napravila si okuliare. „Volajte ma Olivia, prosím." Znovu sťažka prehltla a obzrela sa po knižnici. „Vždy je tu tak... plno?" Posledné slovo zapišťala.

Riaditeľka s učiteľkou sa zasmiali. „Na konci roka všetci doháňajú resty."

Červenovláska chápavo prikývla a zomkla pery.

„Určite to zvládnete, Olivia." Riaditeľka jej stisla rameno. „Váš životopis je pôsobivý a vaše odporúčania potvrdzujú, že je pre vás táto práca to pravé."

Takže nová knihovníčka. Na prvý pohľad síce pôsobila ako malé vyplašené jahniatko, no určite mala aspoň tridsať. Jej šaty vyzerali ako zo starého filmu – biela blúzka zastrčená do čiernej rozširujúcej sa sukne s dĺžkou pod kolená. Na hrudi jej žiaril strieborný krížik.