Cena mágie (Nemŕtvi #2)

4. kapitola - Odhalenie (1/2)

Vo vzduchu sa niesli vône desiatok kvetín, ktoré som ani nevedela pomenovať. V mojej časti sveta boli iba hory a stromy, machy a lišajníky, chladné počasie neprajúce farebným rastlinám. Nemala som rada ich sladký pach – dráždil ma a často som z neho kýchala. No on mi ich rád ukazoval. Rád o nich rozprával. Odkiaľ pochádzali. Ako sa dala zužitkovať každá časť, každá stonka i lístoček. Preto ho fascinovali. Nebolo na nich nič zbytočné.

Dvere za mnou sa otvorili. Do izby vnikalo dopoludňajšie svetlo, ktoré tlmili snehobiele závesy obkolesujúce baldachýnovú posteľ. Vyhľadala som ho. Svetlé vlasy mu padali do zlatých očí – prázdnych a bez života. Nemusel povedať ani slovo, aby ma vyplašil. Ráno opúšťal posteľ s blaženým úsmevom na perách, odhodlaný bojovať. Nepremožiteľný. Teraz vyzeral ako troska.

„Čo sa stalo?" spýtala som sa s nepríjemným pocitom v žalúdku.

„Hovoril som s ním." Usadil sa do kresla pri stolíku, na ktorom zostávali zvyšky z našich spoločných raňajok. „Rozhodol sa."

„Usudzujem, že ja nie som súčasťou toho rozhodnutia."

Nemal odvahu odpovedať, preto záporne pokýval hlavou.

Vyliezla som z postele. Neunúvala som sa po raňajkách obliekať, iba som cez seba prehodila zamatový župan, ktorý sa mi zľahka trel o pokožku. Doma som neprichádzala do kontaktu s takouto látkou. Naše oblečenie bolo rovnako drsné a tvrdé ako prostredie, v ktorom sme žili. „Sľúbil si mi to!" Môj hlas sa zlomil. Vynaložila som toľko úsilia, aby nás nerozdelili – aby sme mali všetko – a on teraz skláňal hlavu ako oddaný pes.

„Ja viem." Vyhol sa mojim očiam. „Mrzí ma to."

Padla som mu k nohám na kolená a zovrela jeho ruky. „Skús to znovu!"

„Už o tom nechce počuť. Keby bol Alaric nažive... Keby budúcnosť krajiny nezávisela odo mňa... Len tak sme mohli zostať spolu."

„Prečo nemôžem byť ja tou budúcnosťou s tebou?"

Zadíval sa von oknom.

Vstala som. „Samozrejme. Pretože moja krv nie je taká vzácna ako tá vaša. Nekoluje v nej moc. Naše deti by –"

Tiež vyskočil na nohy a stisol mi lakte. „Presne tak! Nikdy by neriskoval, že by bol náš potomok oslabený tvojou ľudskosťou! Nezveril by moc Prvorodeného do rúk niekoho bez vlastného potenciálu! Poznali sme verdikt vo chvíli, keď môj brat naposledy vydýchol a kliatba Prvorodeného pripadla mne!" Triasol mnou. Zatínala som zuby, aby som doňho nestrčila. „Do konca tohto mesačného cyklu sa ožením s Annou, či sa mi to páči, alebo nie."

Vymanila som sa z jeho zovretia. „Bude to pre teba obrovská obeť, však?" Ustúpila som od neho. Odrazu ma jeho prítomnosť znechucovala. „Myslíš, že nevidím, ako na ňu hľadíš? Je všetko, čím ja nie som. Ona určite pozná každú z tvojich hlúpych burín! Je to pravá dáma, ktorá ťa bude bez odporu počúvať." Nenávidela som ju od prvého stretnutia. Nenávidela som jej sladkú nevinnosť. Nenávidela som, že nezdochla spolu s jeho bratom!

„Lyn." Natiahol ku mne ruky. „Si jediná, ktorú budem kedy milovať. Lenže toto je moja povinnosť. A ja nie som zradca."

Odstrčila som ho od seba. „Práve teraz si zradil mňa."

Miestnosťou sa rozľahlo prenikavé pípanie. Hádzala som sebou po posteli, dezorientovaná a so srdcom kdesi v krku. Tielko zmáčané potom sa mi prilepilo na kožu a dychčala som ako po maratóne. Vyskočila som na kolená a zaostrila. Nachádzala som sa vo svojej izbe a to pípanie spôsoboval budík.