Cena mágie (Nemŕtvi #2)

27. kapitola - Zlyhanie (2/2)

Svet sa so mnou zatočil, ibaže tentoraz som nestratila rovnováhu, ledva som sa zhmotnila. Očividne som si zvykala na ten hnusný pocit straty kontroly nad vlastnou existenciou. Veľmi dobre som poznala jeho chuť.

Ocitla som sa uprostred rozpadnutej haly, v ktorej Casey pred pár hodinami vypátral Jo. Vzduchom sa niesol zápach plesne a zatuchliny, no aj príjemnejšia vôňa pôdy a stromov. Bol to zápas prírody s ľudským výtvorom o kontrolu nad týmto kúskom planéty. Cez deravý strop pre zmenu vstupoval dnu svit mesiaca. Znovu som sa premenila, aby som rozpoznala detaily okolia a neprizabila sa na vytŕčajúcej doske či ťahajúcej sa burine.

Jasné svetlo zelenomodrej energie ma upozornilo na blížiaci sa útok. Hodila som sa vpred a rozcapila sa na špinavej deravej podlahe. Mágia preletela ponad mňa a vrazila do protiľahlej steny. Prebila drevo a triesky sa rozprskli do strán. Spravila som kotúľ a ukryla sa za vyvalenou polorozpadnutou skrinkou s kedysi sklenenými dvierkami.

„Keď sa tak rada hráš, zahráme sa." Join hlas sa šíril domom. Bolo nemožné identifikovať, kde stála. Mohla byť na poschodí, na opačnej strane miestnosti, ale i dva kroky odo mňa. „Ja budem mačka, ty myš. A len čo ťa chytím..."

Energia trafila skrinku. So srdcom v krku som sa rozbehla k najbližším dverám – či skôr otvoru, ktorý po nich ostal. Vbehla som do izby s deravými kreslami a prázdnymi rozpadnutými policami. Na jednej zo stien visel rodinný portrét. Dostala som sa do salónika, odkiaľ viedol jediný východ – cez okná.

Vrhla som sa dopredu. Netušila som nič o svojej polohe, no les pre mňa vždy predstavoval útočisko. Mohla som jej utiecť. Mohla som ju striasť zo stopy. Medzi stromami pre ňu nebudem takým ľahkým terčom.

Jo sa mi však postavila do cesty. Zazubila sa a šmarila proti mne dve veľké zelenomodré energie. Ten náraz ma nezmietol z nôh. Zodvihli ma do vzduchu a letela som chrbtom vzad niekoľko metrov, dokým som nevrazila do skrinky, ktorá mi predtým poskytovala útočisko. Do paží aj do chrbta sa mi zapichli zabudnuté sklenené črepiny. Zatočila sa mi hlava, zápasila som so závratom.

Jej štíhle prsty ma schmatli pod krkom, než som plne skrotila svoj žalúdok. Jo ma odtrhla od zeme a ťahala do otvoreného priestoru v hale. „Rozpáram ťa od hora až dole," spievala si mimo rytmu. „A tvoje pozostatky budú výstrahou pre každého, kto mi skríži cestu."

Pustila ma. Tvrdo som dopadla na nerovnú podlahu a zaskučala.

Nad dlaňou sa jej zjavila červená energia. V ušiach mi hučalo a srdce mi bilo v hrdle. Nezvládla som prehĺtať. Ležala som jej pri nohách a čakala na smrť. Nič som nerobila, iba stonala.

Prečo nič nerobím?

Vykopla som. Možno to bol nečakaný príval adrenalínu alebo sa vo mne po dlhom čase prebudil pud sebazáchovy – nech to zapríčinilo čokoľvek, moje telo zareagovalo. Podrazila som jej nohy. Nezostala ležať dlho a zakrátko sme sa obe krčili pri zemi, pripravené na ďalší súboj.

Vyštartovala som ako prvá. Zhodila som ju späť na lopatky a vrazila jej dva razy päsťou do ksichtu. Pokožka sa pretrhla a na povrch unikla krv, než mi pred očami vybuchla mágia. Jej rozptýlenie zabralo. Sama som skončila na chrbte. Odrazila som jej prichádzajúcu iskriacu dlaň a opäť ju zasiahla. Udierala som jej do hrude. Mlátila som do nej v úpornej snahe zabrániť jej používať mágiu. Vrčala a skučala, až kým sa zo mňa nestratila jej váha. Premiestnila sa.

Konečne som dostala šancu siahnuť po dýke na páse. Švihla som ňou. Jo sa za mnou zhmotnila a len tak-tak ju čepeľ nerozpárala. Namiesto energetických gúľ pred sebou vytvorila bariéru a mávla rukami. Mágia sa cezo mňa prevalila a zhodila ma z nôh. Dýka vypadla z môjho slabého zovretia. Vzápätí mi v nohe zahorela bodavá bolesť, keď mi skočila na holennú kosť a zlomila ju. Vykríkla na plné hrdlo a so slzami v očiach. Rana pálčivo pulzovala. Do nosa ma udrel pach vlastnej krvi. Zase sa mi zakolísal žalúdok. Svet akosi potemnel.