Cena mágie (Nemŕtvi #2)

13. kapitola - Ľútosť (2/2)

„Slečna Johnsonová," privítala ma riaditeľkina asistentka. „Vy k nám stále chodíte?" Karhala ma, no v dobrej nálade.

„Nie som si istá. Práve preto som tu." Vykročila som k pohovke. K hrudi som si tisla zošit, učebnicu dejepisu a skicár s peračníkom. Pre istotu som si vzala nástroje na kreslenie, kebyže som sa musela dostať do zóny.

„Prišli ste ako na zavolanie." Vykročila k riaditeľkiným dverám. „Pani Decoursová sa zhovára s vašou matkou. Iste ocení, ak sa k nim pridáte."

Sánka i žalúdok mi poklesli. Nie, nie, nie!

„Radšej prídem neskôr," zamrmlala som a dala by som sa na útek, keby slečna Harperová včas neotvorila dvere a nedoľahlo ku mne zvolanie.

„Karolina! Ihneď poď sem!"

Jej zúrivosť ma primrazila k podlahe. Zovrela som päste a zomkla viečka, inak by som vbehla dnu a vycerila tesáky. Na čele mi vyskočil pot.

„Ak mieniš ďalej navštevovať túto školu, do piatich sekúnd si tu."

Prekročila som prah, kým vyslovovala päť. Stála za stolom s rukami v bok. Jej čierny kostým sa strihom nelíšil od tých ostatných, ale pôsobila v ňom inak – agresívne. Alebo vo mne ten pocit vyvolávali jej prudké emócie.

Sadla som si na prázdnu stoličku vedľa Teresy. Pri každom našom stretnutí vyzerala vyčerpanejšie. Jej pleť naberala nezdravý odtieň, kruhy pod očami sa jej zväčšovali, chudla. Navyše páchla. Nie ako niekto, kto sa týždeň neumýval, či keď použijete lacnú voňavku. Tento pach som nespoznávala.

Odložila som si veci na stôl, prekrížila si nohy v členkoch a oprela sa o operadlo. Prikázala som telu uvoľniť sa a ono sa snažilo počúvať.

Riaditeľka zaťala na čierno nalakované nechty do opierky. Do tváre sa jej nahrnulo množstvo krvi a na krku jej nebezpečne silno pulzovala tepna. „Čo sa to s tebou deje, Carry?"

Zovrela som opierky na ruky. „Som v pohode."

Odstrčila kreslo na stranu a oprela sa dlaňami o stôl. Na jeho povrchu boli rozhádzané papiere, perá, kalkulačka, pootvárané spisy... Nikdy som nevidela toto miesto v takom biednom stave. „Berieš drogy?"

„Neberie drogy." Mama si pravačkou trela spánok.

„Tak mi vysvetli, Tess, prosím ťa, vysvetli mi, čo sa s ňou deje?" Ukázala na mňa rukou. „Carry nie je poctivou a ani príliš bystrou študentkou." Nadvihla som obočie – nezažila som, aby niekoho nazvala hlúpym a k tomu priamo pred ním. Lenže moju reakciu – či city, očividne – nebrala na vedomie. „Kedysi však poznala hranicu, ktorú nesmela prekročiť. Ibaže posledné dva mesiace je ako odtrhnutá z reťaze! Uteká zo školy. Uteká z hodín! Neplní tresty a niekedy sa tu ani neukáže! Bez vysvetlenia!" Obrátila sa na mňa. „Som voči tebe tolerantná. Tvoja situácia nie je bežná a ja som ti to hodlala uľahčiť. Očividne som stratila tvoj rešpekt. A pokiaľ nerešpektuješ ty mňa, ja nemienim rešpektovať tvoje potreby. Quid pro quo, Carry. Daj mi niečo, čo mi zabráni vylúčiť ťa."

Aj keby som vedela ako odpovedať, nestihla by som to. Najprv ma zaujali tlmené hlasy prichádzajúce z chodby. Hádali sa. Jeden z nich bol odhodlaný, druhý protestujúci. Potom sa dvere roztvorili dokorán.

„Kassie," oslovila ju riaditeľka prívetivo s náznakom nesúhlasu. „Práve niečo riešime. Mohla by si –"

„Nie." Znela presne ako niekto, kto nemal vo zvyku prijímať rozkazy od nikoho. Zabuchla za sebou – z vedľajšej miestnosti sa ozvalo iba šokované zhíknutie slečny Harperovej – a zastavila sa za mnou, kde sa týčila nad mojou nahrbenou maličkosťou. „Týka sa to Carry."