Cena mágie (Nemŕtvi #2)

9. kapitola - Schovávačka (2/2)

Keď prestala ona, prestala som i ja. Cítila sa lepšie. Ľahšie. Takže sa uľavilo aj mne. Zostávala vo mne bolesť a otupenosť, no chápala som, že mi nepatrili. Prvýkrát som rozumela, že sa mi vnútri usadilo niečo cudzie. Nemohla som to odohnať, ale vedela som to obísť a vydolovať zo seba vlastnú reakciu.

„Potrebuješ pomôcť?" spýtala som sa po vstupe do domu. Nasledovala som ju širokou chodbou cez oblúk do obývačky, ktorá vyzerala ako z časopisu pre zberateľov. Pôsobilo to tu staro – mohutný vyrezávaný nábytok, ťažké závesy na oknách a mäkká pohovka, do ktorej ste určite zapadli. Otočili ju čelom ku kozubu, nad ktorým visel obraz pasúcich sa koní. Pripadal mi povedomý.

„Jej veci som prešla už pred dvomi hodinami. Nebolo toho veľa. Väčšinu roka žila v Oregone. Zostávala tu počas návštev." Žmolila v dlaniach rukávy svetra a obzerala sa. Sama netušila, po čom pátrala. „Neviem sa prinútiť odísť. Mamina prehnaná starostlivosť ma ubíja. Chcela som na ňu kričať a poslať ju... niekam." Pokrčila plecami. „Radšej som šla sem a zašívam sa tu, aby som ju neranila. Viem, že to myslí dobre."

„Prejdime sa. Čerstvý vzduch ťa vzpruží."

Zaváhala. „Čo tvoja empatia? Nechcem, aby si pre mňa trpela."

„Netrpím." Tá predstava mi v skutočnosti spôsobovala také bolestivé kŕče, že by som sa najradšej nabodla na ražeň. „Nie je to ľahké, no musím trénovať. Nemôžem sa naveky ukrývať v byte." Mohla som – v dnešnej dobe internetu a donášok do domu by to bola hračka. „Pôjdeme bočnými uličkami." A pokiaľ sa niečo pokazí, nech ma tam nechá umrieť vedľa ostatného odpadu.

Z izby na poschodí sme zniesli jednu z troch škatúľ. Dve z nich obsahovali šaty a topánky, ktoré sa s Elenou rozhodli darovať. Tá tretia obsahovala veci, ktoré si Alexandra hodlala nechať – babičkine knihy, albumy, listy či šperky.

Zatiaľ čo Al hľadala začiatok lepiacej pásky, vzala som zvnútra čiernobielu fotku v ozdobnom ráme, ktorá zachytávala dve mladé, možno dvadsaťpäťročné, ženy. Jedna z nich bola pani Moorová so svojimi charakteristickými kučerami, aj keď predtým bývali jej vlasy čierne. Obe vyzerali ako módne ikony z polky šesťdesiatych rokov odeté vo farebných šatách s veľkými náušnicami a bielymi pančuchami. Žena vedľa nej mala blonďavé vlasy vyčesané trochu tradičnejšie dohora. Objímali sa a usmievali, ukazujúc zuby a žmúriac oči.

„Bola to babičkina najlepšia kamarátka. Zomrela veľmi mladá." Al pustila lepiacu pásku a prisunula sa bližšie. „Stretli sa v Londýne. Babička obsluhovala v kaviarni blízko divadla. Chodilo tam veľa slávnych hercov, ale nespravili na ňu dobrý dojem. ‚Samí úchyláci a povýšenci,' vravela. Až na jednu. Volala sa Aria Mundi. Počula si niekedy divnejšie meno?

Zahynula krátko po pôrode. Babička prisľúbila, že dohliadne na jej dcéru. Takmer ju to stálo manželstvo, no ona to rozhodnutie neoľutovala – väčší dôkaz o sile ich puta si neviem predstaviť. Lenže otec tej malej bol očividne zazobaný, a keďže nestíhal vychovávať dieťa, zaplatil babke dosť na to, aby prišiel dedko z Oregonu za ňou." Prešla prstom po babičkinej fotke a to vnútorné zvieranie, ktoré som doposiaľ držala na okraji vedomia, sa presúvala do popredia.

Slzy ma opäť pálili v očiach. „Prečo sa vrátili do Štátov?"

„Keď mala jej zverenkyňa štrnásť, pohádali sa a ona požiadala otca, aby ju prepustil. Babka si to vyčítala – že zlyhala pri jej výchove a že sa dala vyštvať, hoci Arii sľúbila opak." Potiahla nosom. „Mama vždy tvrdila, že i keď to decko opustila, stále zostávala mysľou pri ňom a zlyhala aj pri ocovej výchove. Práve na začiatku ich vzťahu trávila babka veľa času cestovaním do Londýna a späť. Očividne sa Ariina dcéra spamätala a zistila, že predsa potrebuje jej pomoc."