Cena mágie (Nemŕtvi #2)

15. kapitola - Svetlo (2/2)

„Si si tým istá, Joscelyn?" Jeho melodický hlas sa odrážal od stien v prenikavej ozvene a dodával jeho už tak impozantnej prítomnosti silu, ktorá ma robila maličkou. Nikdy som sa takto necítila. Ani vo Victorovej prítomnosti.

„Nebola by som tu, pokiaľ by som si nebola istá."

Jeho dlaň spočinula na mojom zväčšujúcom sa bruchu. Trhla som sebou pri tom nečakanom kontakte. Ako keby sa ma dotýkala samotná realita. Niečo, čo pre mňa doposiaľ existovalo len ako neurčitý koncept, ktorému chýbala pevná konzistencia. Lenže on bol skutočný. Stála som pred ním, chrbtom k jeho hrudi.

„Čo neurobíme pre naše deti, však?" zapriadol mi do ucha a ukázal rukou na stôl, jediný nábytok uprostred temnej miestnosti. Na jeho povrchu ležali dve veci – roztiahnutý zvitok a brko. Čakali tam na mňa. „Podpíš sa a tvoje želanie sa naplní."

Sťažka som prehltla. Vlastná dlaň mi spočinula na bruchu. Kopla ma. Bol to znak súhlasu? Alebo protestu? Vzala som pero do chvejúcich sa prstov. „Je to jediná cesta," šepla som. Jej. Sama sebe.

Podpísala som to.

„Koľko času mi zostáva?"

„Toto nie je o čase. Je to o rozhodnutiach, ktoré urobíš."

Zacvakala som zubami. „Tak aké rozhodnutie mi napovie, že si si prišiel vyzdvihnúť svoju daň?"

„Rozhodnutie obetovať to, na čom ti najviac záleží."

Situácia okolo mňa sa zdala pokojnejšia, keď som sa prebudila. Bolesť mi zmáhala svaly i kosti. Zmenila som sa na želé. Dokázala som však dýchať a to bol vždy dobrý začiatok. S námahou som odlepila viečka. Izbu osvetľovala iba lampa, ktorú niekto presunul z nočného stolíka na skrinku naproti posteli. Cez pootvorené dvere ku mne prenikali hlasy.

Déjà vu? Nie, táto scéna sa naozaj opakovala.

„Asi pred týždňom. Po tom, ako ste sa pochytili na parkovisku. Videla som ju. Pátrala. Po informáciách o lanách." Christie rozprávala nezvykle pomaly a hlásky sa u nej striedali s trhanými nádychmi.

Skontrolovala som si zápästie. Niekto mi vyhrnul rukáv až po lakeť.

Posadila som sa. Vyzerala som ako živá katastrofa pokrytá špinou a krvou. Položila som chodidlá na zem. Do nôh sa mi vrátil cit a to vedomie zo mňa dostalo vzlyk. Pricapila som si dlaň k ústam, ale nikto ma nepočul.

„O tomto so mnou chcela hovoriť. Potrebovala s niečím pomôcť... Poslala som ju do čerta." Posledné slová Carmen zamumlala s nepríjemným zvieraním v hrudi. „Bola som naštvaná. Nemyslela som si, že je to niečo vážne."

Vstala som. Kolená sa mi chveli ako žriebätku a desila som sa prvého krku.

„Skutočne si verila, že by ťa Carry žiadala o pomoc, keby nešlo o niečo vážne?!" zahriakla ju Christie.

Nespadla som. Horko-ťažko som sa došuchtala k dverám.

„Nie som až taká tvrdohlavá." Alebo áno?

Vyšla som z izby. Casey sa objavil predo mnou, sotva som prekročila prah. Najprv mi zovrel ramená, potom mi jednu vrelú dlaň priložil k tvári a ja som zatvorila oči. Des. Úľava. Pretrvávajúci strach. Zúfalstvo. Jeho emócie boli ako tank a mne nezostávala psychická ani fyzická energia bojovať s ním. Objal ma. Vtisol mi horúci bozk na spánok – tam, kde som nedávno krvácala. Načúvala som splašenému tlkotu jeho srdca.

„Poprosil som ťa o jedinú vec. A ty si zlyhala na plnej čiare."

„Mrzí ma to," zamumlala som mu do trička.