Cena mágie (Nemŕtvi #2)

18. kapitola - Drak (1/2)

Démonka schmatla teraz už vychladnutý prívesok. „Čoskoro budeš žiariť na mojej ceste k víťazstvu," šepla nehybnému objektu a skrútila pery do úškrnu.

Šla nám v ústrety, ignorujúc Christie, ktorá jej kľačala pri nohách. Dýchala – prekvapivo pokojne a prirodzene. Plecia i ruky mala zvesené. Prázdny pohľad upierala pred seba. Žila, no nevyzerala tak. Necítila som ju. Nevnímala som jej psychickú bolesť či strach. Neprichádzali ku mne ani tie základné emócie.

„Priznávam, že ste prekonali moje očakávania, dievčatá."

Carmen so zavrčaním vrhla Joiným smerom ohnivú guľu. Tá sa rozprskla o neviditeľnú stenu, ktorá ju z ničoho nič obklopila. Bola to rovnaká obranná mágia, akú používal Casey.

„Unikli ste z môjho väzenia. Zabránili ste mi vyvolať apokalypsu. Máte guráž opätovne sa mi stavať do cesty." Oči sa jej leskli. „Na rozdiel od iných vás zabijem, aby som nič neriskovala. Berte to ako prejav úcty."

Cam rozhodila rukami a zastavila démonkin postup ohnivým pásom, ktorý nás od nej oddelil. „Ešte si nevidela všetko, čo dokážeme," zavrčala cez zuby. Ruky sa jej ani trochu netriasli. Ten pás by medzi nami udržala dosť dlho na to, aby Jo odradila. Ibaže Christie zostávala na opačnej strane a z tohto miesta sme ju nemohli ochrániť.

Démonka si všimla, kam som hľadela a zazubila sa. „Začnem teda s ňou."

Alexandra zakvílila a Carmenin oheň sa zachvel. Chcela ju napadnúť, ale znamenalo by to vzdať sa obrany. Premenila som sa, pripravila a zovrela päste.

„Ja som ochrana a ochrana sme my." Christinin hlas sa niesol lesom ako šepot, ako šum lístia v ľahkom vánku.

Chlad mi prebehol po chrbte a primrazil ma k zemi.

„Ja som sila a sila sme my."

Jo nakrčila čelo.

Dýchala som čoraz plytšie. Okolo žalúdka som vnímala nepríjemné brnenie. Al i Carmen hľadeli pred seba s vypúlenými očami a pootvorenými ústami. Iste som sa tvárila rovnako. Chĺpky na rukách sa mi postavili do pozoru. Nohy mi oťaželi. Voľačo sa dialo. Voľačo neznáme a mocné nám viselo nad hlavami. Prenikalo to do vzduchu. Vietor sa dvíhal a privieval mi vlasy do tváre.

„Ja som drak," pokračovala Christie, „a drak sme my."

Démonka si v prázdnej dlani pripravila čiernu energiu. Urobila som krok vpred, no telo sa nepohlo. Carmen zahodila našu ochranu a medzi rukami jej narastala ohnivá guľa. Zodvihla ju vysoko nad hlavu. Zaťala zuby. Zatvorila oči. A napokon iba šokovane vydýchla, keď ju nedokázala odhodiť.

Jo napriahla ruku a namierila na neškodne sa tváriacu blondínku. Medzi obočím jej naskočila vráska.

Protestne som vykríkla.

Christie mávla rukou a môj rev sa zlial s hrdelným zaskučaním unikajúcim z Joinho hrdla. Démonkina ruka sa rozletela na kúsky a žiariaci prívesok padol do trávy. Hoci rozletela na kúsky asi nebol adekvátny výraz. Z končatiny jej od lakťa dole zostala iba zakrvavená kostra s kúskami mäsa zaseknutými v úzkych priestoroch. Klesla na koleno a škriekala.

Blondínka s prudkým nádychom zaklonila hlavu vzad. Oči sa jej pretočili. Dúhovky zmizli a na ich mieste ostalo beľmo popretkávané žilkami. Carmen vedľa mňa so zastonaním klesla k zemi. Kŕč jej znemožňoval pohyb i dýchanie a doháňal ju k slzám. Al padla s nemým výkrikom na kolená vedľa nej.

Potom to dostalo mňa.

Všetko som videla jasne a zreteľne, len zvuk ku mne prichádzal ako ozvena. Šum lístia. Autá jazdiace po neďalekej ceste. Nárazy oceánu na skaly. Joino ťažké dýchanie a stonanie, ktoré sa menilo na vreskot, zatiaľ čo ju obklopovalo svetlo. Žlté. Červené. Svetlomodré. Fialové.