Cena mágie (Nemŕtvi #2)

13. kapitola - Ľútosť (1/2)

Bol utorok, sedem hodín ráno. Sedela som pri jedálenskom stole s nohami pod zadkom vyše hodiny a pol. Ani zďaleka nešlo o pohodlnú pozíciu. Kosti sa mi otláčali o drevo a pravá noha mi stŕpla. Neriešila som to. Ruka sa mi mihala po papieri a dolaďovala detaily. Viac tieňa sem, aby mal výraznejšiu sánku. Trochu hĺbky do očí. Ešte pár vlasov padajúcich do jeho tváre.

„Kto to má byť?"

Caseyho príchod ma nezaskočil, hoci sa ku mne prikradol bez povšimnutia. Ako som včera zistila, kreslenie ma zrelaxovalo. Zamestnalo mi myseľ natoľko, že som sa lepšie ubránila útokom zvonku. Nezasiahol ma krik páru hádajúceho sa na chodbe, pretože ma pohltilo kreslenie Caseyho, zatiaľ čo ležal na pohovke a čítal si. Väčšinu času som neregistrovala ani jeho emócie, kým som nepustila ceruzu a nevyšla z bezpečnej zóny.

„Muž, ktorého som videla vo sne."

Prekrížil si ruky na hrudi. Nedívala som sa naňho, ibaže stál dosť blízko, aby som vnímala ten pohyb. „Ty si o ňom snívala?"

V úsmeve som naňho vycerila zuby. Neznášal síce žiarlivosť, ale nepáčilo sa mu, že som snívala o cudzích chlapoch. Obzvlášť keď nevyzerali dvakrát škaredo. „Nebuď žiarlivý. Občas snívam aj o tebe."

Zavrtel nado mnou hlavou, no usmial sa.

Kľakla som si na stoličku – nedôverujúc, že by ma stŕpnuté nohy udržali. „Neviem ti to objasniť. A nerada dávam polovičné vysvetlenia." Pritisla som mu ústa kúsok nad kľúčnu kosť. Jeho pokožka bola vlhká zo sprchy a voňal po vanilke, lebo použil môj sprchový gél. Páčilo sa mi, že mu to neprekážalo.

Sklonil sa, aby mi venoval skutočný bozk na pery. Nenáhlivý a skúmajúci, priam lenivý, akoby sme mali všetok čas na svete. Zatínal mi prsty do bokov, ale čoskoro začali putovať cez zadok k odhaleným stehnám. Keď ma nadvihol, nohy som mu obtočila okolo pásu. Položil ma na stôl.

„Fajn," zamumlal chrapľavo a znovu ma pobozkal.

Pocit viny ma primäl odtiahnuť sa od neho. Hnevala som sa sama na seba za svoje večné lži. Lenže takisto som nebola pripravená vyrukovať von s pravdou. Všetko, čo sa týkalo Jo, so sebou prinášalo priveľkú hrozbu. „Si hladný?"

„Uhm," vyšlo z neho namiesto slov. Príliš sa sústredil na moje ústa a pritom mi prstami prechádzal hore-dole po stehnách.

„Ja nie som na jedenie." S tým ťažkým vzdychom, ktorý zo mňa unikol, to neznelo tak humorne, ako som zamýšľala.

„Hm." Opäť sa ku mne naklonil a pritisol horúce pery na divoko pulzujúcu tepnu na mojom krku. „Dovolím si oponovať," šepol mi do pokožky a obdaril ma ďalším láskajúcim bozkom.

Keby mi už dávno nebrneli nohy, hneď by ma zmohla slabosť v kolenách. Tie pyžamové šortky boli stupídny nápad – a ani mi neladili k tričku s dlhým rukávom, aké som tieto dni nosievala nonstop. Nedávalo to zmysel, vzhľadom na otepľujúce sa počasie. Už si to všimol, ale zatiaľ sa na to neopýtal.

Uvoľnila som zovretie nôh a bosými chodidlami mu zatlačila do hrude, aby som ho dostala z osobného priestoru. „Choď jesť, inak budeme meškať."

Zvedavosť o malý kúsoček prehlušila jeho túžbu. „My?"

„Nemôžem dlhšie odkladať návrat do školy. Decoursová by ma vylúčila."

„Si si tým istá?" Vykladal si z chladničky na pult zeleninu a syry, ktoré som preňho včera kúpila. Dokonca som mu počas ranného strašenia uvarila vajíčka. Tým moje kulinárske schopnosti končili.