Cena mágie (Nemŕtvi #2)

3. kapitola - Unavená (1/2)

Bola jedna hodina v noci, čiže presne o hodinu viac, než koľko by som v sobotu večer mala pracovať. Neprekážalo mi to. Sánka ma síce bolela od zívania, ale aspoň to odďaľovalo sny o jaskynných chodbách a rúcajúcich sa stenách.

Telo však nechápalo problémy vlastnej hlavy a bolo nanajvýš vyčerpané.

Neschopná spať som vstávala pred piatou. Šla som si zabehať a zacvičiť. Obvolala som dievčatá, lenže žiadna si na mňa nenašla čas. Carmen mala plány s matkou, Chris pripravovala podklady k maturitnému plesu – navyše sa na mňa hnevala – a Al doháňala učivo. Musela som sa zabaviť sama – ďalším behom a tréningom. Na obed ma čakalo stretnutie s bratom. Keď sa k nám nečakane pridala matka, predstierala som, že sa ponáhľam inam. Poobede ma navštívil Casey, ale ja som mala náladu akurát tak napchávať sa keksíkmi a neprítomne sledovať dokument o tučniakoch. Bez námietok si sadol na pohovku s mojimi nohami na kolenách a v tichosti si čítal knihu, ktorá sa mu objavila v rukách – objekty očividne prenášal z miesta na miesto rovnako jednoducho ako seba. Jeho zvolený titul zo mňa vydoloval malý úškrn. Bola to Carrie od Kinga.

V práci som sa potom ani na minútu nezastavila – dostihla ma ďalšia rušná noc v Modrom mesiaci. Smeny ako táto mi pripomínali, prečo som preferovala prácu v reštauračnej časti podniku. Za víkendovú výpomoc som však dostávala pekné peniaze. A ja som ľúbila peniaze navyše.

„Postrážiš mi bar?" vyhŕkla na mňa Tara, jedna z barmaniek. Pokožka sa jej leskla potom, hoci na sebe mala šortky a voľné tielko vystavujúce na obdiv jej silné potetované ramená. Sťažka dýchala a ohnivé vlasy sa jej lepili na tvár.

„Čože? Bar? Ja?!" kričala som cez hlasitú hudbu. Po hodinách búšenia na ušné bubienky som napriek nadľudskému sluchu počula horšie ako priemerný zdravý človek. Pulzovali mi z toho spánky, čo bola v kombinácii s nedostatkom odpočinku hrozná kombinácia.

„Na sekundičku! Fakt si potrebujem odskočiť." Nečakala na odpoveď. Jej žabky sa sotva dotýkali zeme, ako rýchlo odtiaľto utekala.

Otočila som sa k baru čelom. V pohode, viem predsa otvárať pivá a nalievať vodku. Ostatní si počkajú. Existoval dôvod, prečo som robila servírku. Nápoje pre mňa predstavovali rovnakú záhadu ako chemické zlúčeniny. Či varenie.

„Nie si primladá na obsluhovanie za barom?"

Otvorila som nachystané fľaše a položila ich na pult, mračiac sa na chlapa, ktorý si dovolil komentovať človeka narábajúceho s jeho alkoholom.

Mladík s ulízanými vlasmi vo vypasovanom tielku na mňa žmurkol a odišiel so slovami: „Vďaka, zlato!" Jeho vyššie položený hlas nesúhlasil s hrubším, drsnejším tónom, ktorý ma kritizoval.

Naľavo od práve vyprázdneného miesta sedela žena – rukou si podopierala hlavu, ktorou skôr či neskôr tresne o barovú dosku. Napravo sedel upír.

Jeho pleť bola biela, miestami až priehľadná. Perom by som mu obkreslila žily. Skúmal ma jasnými modrými očami a neuhol predo mnou pohľadom, ani keď som ho pristihla pri čine. Dvihol obočie, čierne ako jeho krátke vlasy. Mal ostro rezané lícne kosti i výraznú sánku. Lakťami sa opieral o pult a jeho tričko ukazovalo, že hoci nebol statný s nafúknutou hruďou a objemnými ramenami, nespoliehal sa výlučne na nadprirodzenú silu. Premenili ho okolo tridsiatky.

„Nie si príliš mŕtvy, aby si bol nažive?" štekla som bez premýšľania.

Usmial sa a ukázal pri tom dokonalý biely chrup. Jeho očné zuby vyzerali aj bez premeny nebezpečne špicato.

„Tvoj druh nápojov u nás neservírujeme." Musel tu byť nový. V Moon Bay nebývalo veľa upírov – vo všeobecnosti preferovali väčšie mestá, kde sa ľahšie ukryli pred zvedavosťou ľudskej populácie.