Cena mágie (Nemŕtvi #2)

28. kapitola - Priatelia (1/2)

Zabuchla som dvierka skrinky. Poslednýkrát tento školský rok. A ja som z toho nemala radosť. Vždy som sa tešila z posledného školského dňa. Z toho sladkého oslobodenia. Ďalšia vyhraná bitka nasledovaná dokonalou odmenou v podobe neskorých rán a dlhých večerov. Lenže nie dnes.

Sotva som sa otočila, vyrútila sa proti mne Alexandra. Zovrela ma v tuhom objatí a ja som jej ho opätovala. Mala som rada jej objatia. Pomáhali mi.

„Ako sa dnes cítiš?" zamumlala mi do pleca.

„Tak ako včera," zamrmlala som ja do toho jej. „A predvčerom. A pred-predvčerom. Celý uplynulý týždeň." Možno na tejto situácii predsa bolo čosi pozitívne. Môj stav sa nezhoršoval – mala som sa konštantne na prd. „A ty?"

„Zrejme rovnako."

Odstrčila som ju od seba a kriticky si ju obzrela.

Zagúľala nado mnou očami a máličko očervenela. „Je to za mnou, Carry. Povedala som ti, že za to mohla mágia. Keby som bola pri zmysloch, nikdy by som si..." Nedokázala to vysloviť. „Nič také by som neurobila." Pozrela sa na mňa spopod mihalníc. „Spravila som chybu. Mala som vám povedať, čo to so mnou robí. No teraz to chápem. A sľubujem, že sa to nezopakuje."

„Uvedomuješ si, že ťa nekritizujem ani nesúdim, však?"

Sklopila predo mnou zrak.

„Pamätaj, že sa na mňa môžeš obrátiť vždy, keď ťa bude niečo trápiť, Allie. Nech je to čokoľvek na svete."

Znovu ma objala a potiahla nosom. „Ďakujem. A dúfam, že vieš, že táto ponuka platí obojstranne." Jej stisk zosilnel. „Čokoľvek na svete."

„Dievčatá."

Al sebou mykla pri zvuku Ryanovho hlasu. Odskočila odo mňa a chrbtom ruky si zotierala slzy, vyhýbajúc sa pohľadu naňho.

Aj on ma uväznil v náruči. Obaja moji priatelia dávali tie najpríjemnejšie objatia. Ešteže som si medzi nimi nemusela vyberať.

„Aké máš plány na leto?"

Spoločne sme vykročili dlhou chodbou k hlavnému východu.

„Idem do Iowy."

Alexandrin povzdych vo mne vyvolával pocit viny. Nechcela som ju nechať samu v tomto krehkom stave. No bála som sa, čo spraví toto mesto so mnou, ak neujdem. „Chýba mi brat a chcem spoznať neter. Mama sa tiež rozhodla stráviť zostávajúci čas s nimi. Tak dlho sme neboli pohromade. Rada by som to vrátila späť. Aspoň dokiaľ je to možné."

Mama sa odhodlala presťahovať k Elliotovi skôr, než dostala výsledky od doktora Trevora. Boli lepšie ako tie predchádzajúce, ale nevyliečila sa. Pred pár dňami si ma otec usadil proti sebe a vysvetlil mi, čo sa stalo. Keď som dala krv Deanovi, jeho telo použilo len malú časť na vyliečenie, pretože jeho zranenia neboli rozsiahle. Zvyšok mojej krvi sa prejavoval na jeho správaní, dokiaľ ju v sebe nevypálil ako nejaký škodlivý vírus. Keď som dala krv mame, jej telo ju všetku spotrebovalo na liečenie, preto nemala vedľajšie následky. Musela by jej dostať omnoho viac, aby ju to vyliečilo kompletne. A musela by ju dostávať pravidelne, aby sa jej choroba nevrátila. A keby jedného dňa náhodou zomrela s upírskou krvou v systéme, premenilo by sa.

Rozčúlilo ma to. Kričala som naňho, ako keby to bola jeho chyba. Doma som sa vyplakala mame na plece. Nehnevala sa. Povedala, že je to v poriadku. Že sa dávno zmierila so smrťou, no teraz bude odchádzať oveľa šťastnejšia, pretože získala naše odpustenie.

Po dňoch protestovania som sa s jej voľbou zmierila. Len preto, lebo som to dokázala, som nemala právo rozhodovať o živote a smrti ostatných. Aj keď ma predstava ich odchodu trhala zvnútra na kusy.