Cena mágie (Nemŕtvi #2)

28. kapitola - Priatelia (2/2)

Jeho prítomnosť v byte som cítila prv, ako som strčila kľúč do zámky. Počas väčšiny večera som si udržiavala povznesenú náladu, hoci sa naše stretnutie nieslo na nostalgickej nôte. Snažili sme sa spomínať na to dobré, čo bolo za nami, nie na to, čo sme stratili a že sme sa rozchádzali. Dúfala som, že aspoň jeden večer zaspím s akým-takým pokojom na duši.

Jeho návšteva bola predzvesťou, že budem zaspávať v slzách.

„Hádam ti neprekáža, že som sa pozval dnu," prehovoril v tichosti. Díval sa na policu vedľa pracovného stola namiesto mňa. „Nechcelo sa mi chodiť hore-dole a zisťovať, či si sa už vrátila."

„To je v poriadku." Zavrela som za sebou, ibaže dnu som vstupovala s opatrnosťou – ako nevítaný návštevník a nie majiteľ bytu.

Casey konečne našiel odhodlanie obrátiť sa ku mne. „Porozprávajme sa."

Srdce mi búšilo v hrudi ako splašené, nedokázala som prehĺtať, v ušiach mi pišťalo a oblieval ma pot. Pripadala som si chorá. Umierajúca. Chcela som sa k nemu rozbehnúť a vrhnúť sa mu do náruče. Priložiť ucho k jeho hrudi a počuť stabilný, pravidelný tlkot srdca. Obklopiť sa jeho teplom a zabaliť sa doň ako do hrejivej deky, dokiaľ by mi nepreniklo do morku kostí. Chcela som zaspávať vnímaním jeho pokojných výdychov a nádychom.

Nič z toho som viac nemala povolené.

„Môžeš prísť bližšie. Nehryziem."

Pousmiala som sa nad jeho poznámkou iba preto, lebo sa usmial ako prvý. Pristúpila som k nemu, no nesadla som si, pretože nesedel ani on.

Casey ozaj nehrýzol. Moja krv ho nepremenila na upíra. Niežeby to dávalo zmysel. Jeho srdce netĺklo. Zomrel. Aj jediná kvapka upírskej krvi odštartovala premenu, pokiaľ ste ju dali umierajúcemu pred smrťou. A ak sa neodštartovala, dotyčný skrátka ostal mŕtvy. Neexistovali prípady, keď sa prebral vyliečený a živý. Ani otec tomu nerozumel a on bol expertom na upírske záležitosti. Túto debatu zakončil konštatovaním, že na tom v konečnom dôsledku nezáležalo.

Lenže mne na tom záležalo. Tých pár minút, keď som verila, že sa Casey preberie a bude ma nenávidieť za to, že som z neho urobila monštrum, pre mňa boli silným zdrojom nočných môr.

Roger s Michelle sa objavili v Joinom úkryte krátko po tom, ako jeho srdce prestalo biť. Neskôr som sa dozvedela, že Roger o tom sídle vedel – spomenul si naň po Kassandrinom opise miesta, ktoré som jej predtým opísala ja. Zjavili sa tam viacerí – toľkí, koľkých upír premiestnil na jeden raz. Vzali mŕtvolu do firmy a tam ju na môj podnet spálili, než sa vrátila ako zombie. Netušila som, ako som si v tom zatemnenom stave mysle spomenula na taký detail. Každý kto použije moc nekromanta na bezbrannú dušu, prežije toľko dní, toľko hodín a toľko minút v rovnakom stave, len čo si poňho príde smrť. Rada by som ju videla trpieť, ale radšej by som ju nevidela vôbec.

Nedokázala som sa pozrieť Rogerovi do očí, keď zbadal Caseyho. Mrzí ma to. Nezachránila som ho. Snažila som sa, no nezachránila som ho. Mrzí ma to. Mrzí ma to, mrmlala som si v mysli, kým moje ústa mlčali. Sústredila som sa na dýchanie. Dnu a von, dnu a von. Motala sa mi hlava. Nezaslúžila som si však upadnúť do sladkého bezvedomia. Zaslúžila som si iba utrpenie.

Michelle s výkrikom klesla vedľa brata s rukami na jeho zakrvavenej hrudi. „Nie! Nie, nie, nie! Nenašla som ho, aby som ho ihneď stratila. Nie," opakovala dookola. „Nie!" S posledným zvolaním jej z prstov unikli iskry. Vpálila mu ich rovno do srdca.

V tej chvíli sa nadýchol a Michelle sebou mykla tak sprudka, až spadla na zadok. Bez dychu som pozorovala, ako prerývane lapal po kyslíku a s očami dokorán zízal na temnotu nad sebou. Behali z miesta na miesto, ako keby po čomsi v tej tme pátrali. Sústredil sa, až keď nad sebou zbadal sestrinu uslzenú a zároveň usmievavú tvár.