Cena mágie (Nemŕtvi #2)

14. kapitola - Obavy (2/2)

„Carry," oslovila ma Kassandra s úsmevom, keď som sa ukázala na prahu jej kabinetu. „Som na odchode. Potrebuješ niečo?" Tie slová jej vyšli z úst, akoby sme sa na ničom nedohodli. Zjavne sa mi nemienila vtierať do priazne.

Musela som stiahnuť chvost ako prvá. „Môžem ísť s tebou?"

Takto sme spolu skončili uväznené v malom priestore jej auta smerujúceho na juh. Sídlila v tej istej komunitnej oblasti ako Carmen – bohatej, uzatvorenej a zastrašujúcej pre každého s prázdnym účtom. Samozrejme, že mala matka na konte veľa núl. Jej otec býval bohatým podnikateľom. Zdedila nejeden dolár.

S nervami na konci som jej vybľabotala, na čo sme prišli. Jednotlivé fakty som vyriekla tak, aby sama došla k záveru, že by mohol mať v smrti Deanovej matky prsty starosta. Vďaka tomu som puto s Jo udržala v tajnosti. Poďakovala mi za úprimnosť, za to, že som dodržala slovo, a sľúbila, že sa na to pozrie.

„Fíha," šepla som, keď sme zaparkovali pred okázalou stavbou, ktorú volala domovom. Pred dverami sa tiahol oblúk siahajúci na poschodie. Stĺpy a okenné rámy boli biele, vďaka čomu vynikali oproti zeleno-sivej fasáde domu. Nevošli sme autom do jedných z troch garážových dverí. Možno mali lokaja, ktorý to robil za ňu. Alebo rátala s tým, že ma čoskoro odvezie naspäť.

„Je to príliš, ja viem," povzdychla si. „Moja mladšia sestra Holly – stojí na čele otcovej spoločnosti – mi nedovolila vybrať si. Vraj ak mám reprezentovať jej firmu, musím bývať reprezentatívne." Zagúľala očami. Bol to taký detinský pohyb, ktorý ju omladzoval. „Nezaujímalo ju, že v tejto hrôze žijeme štyria."

„Na čo sa zameriava vaša firma?"

„Zastrešuje viacero podnikov orientovaných rôznymi smermi. Miestna pobočka je architektonickou firmou. Mám titul z architektúry, takže jej to pripadalo ako najpresvedčivejšie krytie pre náš skutočný biznis."

„Skutočný biznis?"

„Boj s nadprirodzenom, pravdaže." Kývla hlavou k dverám. „Ideme?"

Otvorila som ústa, ale nič z nich nevyšlo. Nepousmiala sa, ani sa nezasmiala na mojom výraze. Myslela to vážne. Zabíjanie oblúd mala v popise práce. Preto ma žiadala, aby som starosti s Jo a apokalypsou nechala na nej. Zamestnávala si na to ľudí. Ja som bola osamelý vlk – ona si z toho spravila profesiu.

Ocitli sme sa v hale, odkiaľ viedlo na poschodie točité schodisko lemované železným, staro vyzerajúcim zábradlím. Neprešli sme dvojkrídlovými dverami do neznámej izby. Viedla ma hlbšie do domu cez úzku chodbu s obrazmi. Jeden zachytával zelené pláne, modrú oblohu a les. Ten oproti nemu bol tmavý a plný tajomných tvarov. Z farieb tu prevažovala červená a hnedá. Ako som si ho tak prezerala, odprisahala by som, že sa na mňa odtiaľ pozeral démon. Mal žiarivé oči, tesáky i krvavé dlane a jeho rysy intenzívneli, čím dlhšie som ho sledovala.

„Carry?" Kassandra sa zastavila na prahu chodby a obývačky. Otec stál za pohovkou, na ktorej zrejme doposiaľ sedel, v miestnosti za jej chrbtom. Jeho tvár mlčala a neprichádzali ku mne ani žiadne emócie. „Pôjdeš ďalej?"

Odpoveďou som schladila jej neskrývanú nádej. „N-neprejdeme k veci?"

S neúprimným úsmevom prikývla. „Počkáš na mňa v pracovni? Sú to tie prvé dvere." Ukázala smerom, odkiaľ sme prišli.

Než som opustila pozíciu, ešte raz som sa pozrela do obývačky. Zdalo sa mi, že som zachytila smútok, no bol to krátky záblesk. Omnoho silnejšie sa prejavila nechuť zo mňa samotnej. Som taká hrozná dcéra.

Pohyb po otcovej pravici mi objasnil zdroj toho zhnusenia. Lucy. Zahliadla som jej tvár na pár sekúnd – podozrievavé svetlomodré oči, bledá tvár, štíhle prsty zatínajúce sa do vankúša na gauči. Zaraz sa však otočila a ja som videla už len vršok hlavy, kde sa jej svetlohnedé vlasy hromadili v strapatom drdole.