Cena mágie (Nemŕtvi #2)

Epilóg

Preferoval ľudské bary pred démonickými. Boli to moria plné možností. Toľko rôznych vôní, toľko rozličných chutí. Každý deň mohol uloviť niečo iné, každý deň mohol byť čímsi iným výnimočný. Pripomínalo mu to časy, keď chodieval s otcom a bratmi loviť ryby. Stačilo hodiť návnadu a potom trpezlivo čakať, kým si k nemu nenájdu cestu. A oni si k nemu vždy našli cestu.

„Som si istá, že v tomto podniku nepodávajú A pozitív," ozval sa po jeho boku tichý, zato nesmierne ostrý hlas. Až do toho okamihu si nevšímal dievča pri bare, ťukajúce prstami po pulte. Nedívalo sa naňho. Ľavú ruku ukrývalo pod košeľou a on zahliadol odlesk striebra. Dýka.

Usmial sa na ňu. Ženy obľubovali jeho úsmev. Staré. Zrelé. Mladé. Naivné. Ľudské. Nemŕtve. A čistokrvné takisto. „Preferujem Rh negatív. Je vzácnejšia."

Dievčinke sa zrýchlil pulz. Obmotala prsty okolo rukoväte. „Na tvojom mieste by som odtiaľto odišla."

Naklonil hlavu na stranu. „Stretli sme sa už? Pripadáš mi povedomá."

Konečne sa naňho upriamila a ukojila jeho zvedavosť. Jej oči boli modré a elektrizujúce, pleť bledá, no nie nemŕtvo bledá, a lícne kosti mala rovnako ostré ako tón. Nezbavil sa pocitu, že ju poznal. Práve naopak. Všímal si ďalšie detaily. Napríklad to, ako nevnímal jej blízkosť, keď sa k nej prvýkrát priblížil. Akoby sa pred ním nečakane zhmotnila.

Vystrel k nej ruku, lenže nesiahol na ňu. Nie preto, že sa odklonila. Nie preto, lebo naňho hrdelne zavrčala. Nie preto, lebo to považoval za správne.

Nedotkol sa jej, pretože nemohol. V ceste mu stála silná mágia, ktorá ju pred ním ochraňovala. Malo ho to naštvať. Neznášal, keď nedosiahol, čo si zaumienil. Nie. Tentoraz predstavovala prekážka medzi ním a týmto cudzím dievčaťom nádej. Po desaťročiach pátrania našiel, čo mu tak dlho unikalo pomedzi prsty. Kľúč k úspechu. Tu, uprostred malého bezvýznamného mesta v Iowe – bez toho, aby vynaložil kvapku úsilia.

„Carry!" ozvalo sa odkiaľsi z baru.

Dievča sebou trhlo pri zvuku toho mena – svojho mena, určite. Neobzrelo sa však. Nemohlo upozorniť hrozivého upíra na svojich spoločníkov.

Ešte tuhšie zovrelo rukoväť dýky.

Muž sa znovu pousmial. „Som rád, že som ťa spoznal." Máličko sa uklonil a po dvoch krokoch pospiatky, pri ktorých z Carry nespúšťal zrak, sa zvrtol na päte a vykročil k východu.

Cestou narazil na svojho mladého spoločníka. Sotva vošli do baru, prilákala jeho pozornosť banda uchichotaných tínedžeriek. No teraz stál uprostred plnej miestnosti a díval sa do davu, v ktorom sa stratila tá záhadná malá upírka. Jeho pootvorené ústa, zmätenosť v prekvapivo triezvych očiach a zrýchľujúci sa tep vyvolávali náramné podozrenie.

„Poznáš ju, Dave?"

Mladý upír mykol hlavou. Nebolo to plnohodnotné či presvedčivé zavrtenie. „Ona... Iba mi... Niekoho mi pripomína."

„Hm." Tiež sa otočil tvárou k prevažne ľudskému davu. „To bude tým, že je to tvoja sestra. Volá sa Carry."

David po ňom strelil nedôverčivým pohľadom.

„A má, čo potrebujem."