Cena mágie (Nemŕtvi #2)

24. kapitola - Vízia

Ktosi mi vlepil poriadne pálčivú facku a to ma prebralo z bezvedomia. Najprv som sebou len trhla. Vtom nado mnou prebrala kontrolu panika a dohnala ma k šialeným nekoordinovaným pohybom. Plieskala som rukami, štverala sa do sedu a potom zase na nohy. Vtedy som dostala druhú facku.

„Upokoj sa!" okríkla ma Cam. Bohaté kučery si vzadu zopla sponou, no pri naťahovaní sa so mnou jej pár prameňov skĺzlo do očí. Kľačala vedľa mňa na špinavej dlážke v plesových šatách, ktoré boli určite päťkrát drahšie ako moje. Možno viac – tie svoje som kúpila vo výpredaji. Mali kráľovskú modrú farbu, dĺžku až po zem a ich povrch prekrýval hodvábny tyl, vrátane odhalených pliec i rúk až po lakte. Vyzerala ako exotická princezná.

Pustila ma, až keď som prestala zápasiť.

„Čo sa ti stalo?"

To bola excelentná otázka. Nespomínala som si, ako som sa dostala na zem. Ani prečo vôkol nás panovala tma a prečo osvetľovalo miestnosť slabé svetlo z mobilu, ktorým na mňa Alexandra zhora mierila. „Čo sa stalo s osvetlením?"

Pomohla mi vstať. „V celej budove vypadli poistky. V telocvični vypukol chaos. Všetci sa naraz tlačili von. Myslím, že pri tom niekoho zašliapali."

„Casey ťa nedokázal vycítiť – nech to znamená hocičo," dodala Al, „tak sme sa rozdelili, aby sme pokryli väčšiu plochu."

Jeho moc ma nenašla, pretože som tvrdla v bezvedomí.

„Christie!" Odrazu som si spomenula, čo som videla, kým som bola mimo. Jej uslzený pohľad. Moje šaty. Útes. Jo.

So srdcom zovretým hrôzou som vybehla z toaliet. Utekala som... niekam. Kamkoľvek. Nohy ma viedli k východu. Chodby poväčšine zívali prázdnotou. Motali sa tu iba učitelia, ktorým sa môj neskorý odchod z evakuovanej budovy nepáčil. Ani ich som si nevšímala. Zastavil ma až Casey, lebo sa mi pár krokov od telocvične zjavil v ceste. Zovrela som v hrstiach jeho sako a on ma podoprel rukou na páse. Len vďaka tomu som stála vzpriamene.

„Má ju Jo!" Cez slzy som nevidela ostro ani jeho tvár. „Jo m-má Christie. Chceli sa dostať ku mne. Chceli mňa. Chris to vedela. V-v-vedela, že voľačo plánujú. Vedela presne, čo plánujú," hlesla som takmer bez dychu. „Zaútočila na mňa. Obliekla si na sebe rovnaké šaty ako ja. A č-čiernu parochňu." Vliezla som si prstami do vlasov. Kožu som mala citlivú a zakrvavenú. Zrejme od toho, ako som si do nej zatínala nechty. „V-vedela, že ma prenasledujú a tiež k-kedy zaútočia. Šla tam namiesto mňa a Joina dcéra ju uniesla v presvedčení, že som to ja! Ako je to možné?!"

Carmen s Alexandrou ma dostihli – nie však samy. Kúsok od nich stál Mike v rovnakom kráľovsky modrom obleku ako Camine šaty so žltým motýlikom. Vypuľoval na mňa oči a ústa mal pootvorené.

„Znie to ako vízie." Čarodejnica si priložila prsty k ústam a zavrtela hlavou. „To je neprípustné! Ako by tak náhle ovládala všetky schopnosti Kruhu, ktoré sa spájajú s mysľou?"

Casey mi pevnejšie zovrel plecia. „Je ešte –"

„Drží ju na útese. Niekde v národnom parku."

Zatiaľ čo sa mi otáčal chrbtom, stisla som mu nadlaktie, aby som schladila jeho prudkú reakciu nepríjemnou logikou. Nemohli sme sa Jo bezhlavo vrhnúť v ústrety. Potrebovali sme solídny plán.

Ibaže Casey sa rozhodol inak. Premiestnil sa. V jednej sekunde sme trčali na rozľahlom nádvorí pred telocvičňou, v druhej sme sa objavili na otvorenom priestranstve, kde široko-ďaleko nebolo nič než prázdna cesta, vzdialený les, nerovná plocha s kríkmi a opustená autobusová zástavka.