Cena mágie (Nemŕtvi #2)

19. kapitola - Mŕtvi (2/2)

Keď som sa vrátila, Ryan vyzeral šokovane. Nie nepríjemným, nešťastným spôsobom, skôr úprimne zmäteným.

„Sľúbil si mi to."

Zaklapol pootvorené ústa. „V poriadku. Keď ti to urobí radosť."

Pohladila ho prstom po línii nosa – od koreňa ku špičke a naspäť. „Dávaj si naň pozor." Vtom jej ruka klesla a jej pohľad sa ako obvykle vyprázdnil. Ako keby bola robot, ktorého niekto vypol cez diaľkový ovládač.

„Čo od teba chcela?"

Vstal. „To je tajomstvo."

Zrejme som si sedela na vedení. „Prosím?"

„Nepoviem ti to. Je to medzi nami."

„To myslíš vážne?"

Rozhodil rukami.

So zavrčaním som si zložila tvár do dlaní. Tak zúfalo sme sa jej potrebovali dostať do hlavy a on bral jej sľub a slová o tajomstve takto vážne? Najradšej by som ho chytila pod krkom a vytriasla to z neho. No nezachovala by som sa voči nej fér. Bola chorá, nie nesvojprávna. Zatiaľ nie.

„Vypadni, než to z teba vymlátim."

Cestou okolo mňa mi stisol plece. Ruky som však zvesila, až keď zbiehal dolu schodmi. Frustrovane som si zavrčala a zovrela päste. Želala som si do niečoho udrieť. Kosti mi zapraskali. Už-už by som vrazila do Christininých otvorených dverí, keby ku mne zdola nedoľahla ozvena úderu a zastonanie.

Vystrelila som z izby, ale už v polovici schodiska som sa zarazila. Ryan si držal krvácajúci nos a nádychy ústami striedal so štipľavými nadávkami. Casey mu blokoval cestu k východu.

„Bolo to naozaj nutné?!" Zbehla som do obývačky po vreckovky, než Ryan pokropil krvou dlážku vstupnej haly.

„Nerozčuľuj sa, Carry. Chápem ho," zahuhňal. „Veď i ja som brat." Priložil si k nosu vreckovky. „Mal by som ďakovať, že použil päsť namiesto mágie."

„Možno zmením názor, pokiaľ sa mi nestratíš z očí."

Ryan sa uškrnul a vzápätí zastonal.

„Neviem, ako ti pomôcť s hojením." Doposiaľ som hojila iba otvorené rany. A nevidela som jeho situáciu až tak tragicky, aby som mu dovolila napiť sa. „Môžem ti nakvapkať krv do nosa –"

Odtlačil ma od seba. „Nerieš to. Aj tak som sa chystal navštíviť Alexandru. Hádam sa nado mnou zľutuje a vylieči ho, ak je zlomený." Docúval k dverám a Casey mu konečne láskavo uhol. „Iba dúfam, že sa pre toto," ukázal prstom naňho a na seba, „nepohádate. Prosím." Znovu sa zaškeril, no sotva za sebou zatvoril dvere, zaskučal.

Založila by som si ruky vbok, lenže v dlani som zvierala krvavé vreckovky. Vybrala som sa do kuchyne.

„Počula si ho," nasledoval ma Caseyho hlas. „Chápe to."

„Nie je to od teba pokrytecké?" Hodila som vreckovky do koša a saponátom si vydrhla dlane. „Ktoviekoľko bratov by chcelo tebe nakopať zadok za to, že si zranil city ich sestier."

„Kto tvrdí, že sa to nestalo?"

Obzrela som sa za ním. Jeho výraz bol neutrálny a vnútro také tiché, že som neodhadla, či si zo mňa uťahoval, alebo vravel pravdu. Bez slova som sa vrátila k drhnutiu, dokiaľ moja dlaň nebola krásne čistá.

„Aby si vedel, hovorila s ním."

„O čom?"

„O niečo ho poprosila. Netuším, o čo. Potom..." Prešla mu prstom po nose a varovala ho, aby si naň dával pozor. Ako keby vedela, že ho niekto zraní.