Cena mágie (Nemŕtvi #2)

16. kapitola - Spomienky (2/2)

V pozitívnej nálade sme sa vrátili do šatne. Christie sa najprv prezliekala bez slova, ale napokon dala rozrastajúcim sa výčitkám slovnú podobu. „Mrzí ma, že sa pre mňa s Caseym hádate. Netuším, prečo mám na jeho vzťahy taký negatívny vplyv."

„Nehádame sa pre teba," namietla som. „Teda... Dnes sme sa hádali pre teba. Myslím. Za to ostatné si môžem sama."

„Prejde ho to. Má ťa priveľmi rád."

Mykla som plecami. „Možno ani on nezvláda moje šialenstvo." Možno je Ryan mojou jedinou možnosťou. Čo ak to so mnou nikto iný nevydrží?

„Takže ja by som sa s ním nudila a ty nie?"

Zagúľala som očami nad jej odpočúvaním. „Strávili sme spolu roky."

„Áno. Je to tvoj najlepší priateľ. Spája vás mnohé a zažili ste kopu skvelých vecí. Je sexy a vtipný a dokonalý..." Zavrtela hlavou, než ju znovu rozbolelo srdce. „Ryan je super, no ty ho aj tak nemiluješ. Je to tvoj maják – bezpečné miesto v tvojom živote, kde vždy nájdeš útechu a pokoj. Ibaže on nie je tvojou výzvou." Zatvorila skrinku a otočila sa ku mne s vakom na chrbte. „Potrebuješ iskru, aby si horela. Casey je tvoja iskra. A ty si tou jeho. Nevieš si predstaviť, koľko dievčat sa z neho pokúšalo vymámiť podobnú reakciu. Prinútiť ho stratiť kontrolu, reagovať prchko a bez toho tichého stoického výrazu, ktorý o ňom nič neprezradí. Nehneval by sa, keby mu na tebe nezáležalo. Nebdel by nad tebou ako strážny anjel každú noc, ak by sa ťa plánoval vzdať. Povedala si, že nie si ako Carmen, tak nereaguj ako ona. Neurob niečo hlúpe z vlastnej neistoty."

Mlčky som prikývla, lebo slovná odpoveď bola nad moje sily.

Spoločne sme opustili šatňu.

Pred školou čakala na Chris mama v naleštenom mätovo-zelenom sedane.

„Carry!" zvolala na mňa cez okienko. „Celý týždeň som ťa u nás nevidela." Vyzerala rovnako vyfintene ako pri každom našom stretnutí. Nevedela som si ju predstaviť v lyžiarskom overale – ktorý sa jej s dcérou dnes chystali kúpiť, keďže večer odchádzali s manželom na romantický víkend na hory.

„Mala som... veľa práce... so školou."

Usmiala sa. „To akceptujem. Žiadna správna matka by nemala podporovať flákanie u akéhokoľvek študenta."

Christie obrátila oči k nebesiam a sadla si na sedadlo spolujazdca.

„V každom prípade, si u nás vítaná," dodala s veľkými nevinnými očami. Až vtedy som zachytila odtiene nervozity a obáv v jej vnútri. Myslela si, že na mňa neurobili dobrý dojem. Desila ju predstava, že si jej syn nájde priateľku, ktorá ich nebude mať rada a odoženie ho od nich.

„Ďakujem." Hrialo ma pri srdci, ako jej na Caseym záležalo a aká bola voči mne otvorená. Málokedy sa ľudia starali o to, aby na mňa spravili dobrý dojem. Málokedy hocikomu záležalo na mojom názore.

Ich auto sa stratilo v diaľke a ja som vykročila dolu ulicou sama. Po zážitku so zlomenými nohami som ich nedokázala prestať používať a radšej som všade chodila pešo, naplno si užívajúc ten jedinečný kontakt nôh so zemou.

Odbočila som za roh vysokého múra, ktorý obkolesoval areál školy, a hneď som aj nemotorne podskočila, keď sa predo mnou vynorila postava. Jej ruka vyletela dopredu a zovrela mi zápästie prv, než som sa rozcapila na chodníku. Súčasne uvoľnila zovretie na štyroch hrubých knihách vo svojej náruči. So zadunením nám padli k nohám.

„Prepáč," zapišťala naša nová knihovníčka, ktorej obrovské modré oči sa na mňa dívali ako na ducha – ako keby som ja vyplašila ju a nie naopak. Chytro klesla na kolená a zbierala rozletené papiere a zväzky.