Abduction (Niall Horan)

36. časť- Rozhovor

Neviem, čo si mám o tom mojom sne myslieť. Niall sa ma stále vypytuje, čo sa mi v tú noc snívalo, lenže ja neviem či mu to mám povedať. Myslí si, že to bola nočná mora. Lenže nebola. Bol to pekný sen, ktorý by som raz uvítala ako skutočnosť. MOŽNO.

Niekoľko dní odvtedy ušlo a ja sa z toho stále neviem spamätať. Bol to tak živý sen, že v to ráno som si myslela, že sa to naozaj stalo. Boli tam všetci ľudia, ktorých som spoznala počas pobytu u Nialla.

Zayn, Perrie, Louis, Harry... a mnoho iných ľudí. A všetci sa tešili spolu so mnou.

„Hej, Melanie, čo je to s tebou?“ vyrušil ma z myšlienok Louis.

Znova sedí u nás na pohovke a neprestajne ma pozoruje, lebo Niall si musel niekam odskočiť a bál sa ma tu nechať sámú.

Myslím, že mi stále neverí.

„Čo by so mnou malo byť?“ mykla som plecami a skrivila obočie.

„Si bez nálady. Nad niečím stále premýšľaš. Čo je to?“

„Neviem, či ti to môžem povedať,“ riekla som.

„Kľudne povedz, som tu len pre teba. Zdôver sa mi,“ usmial sa na mňa a to ma trochu upokojilo. Aspoň na chvíľu ma to vynieslo nad oblaky a nemusela som premýšľať nad snom.

Nedokázala som to viacej v sebe držať a povzdychla som si.

„Sníval sa mi sen, v ktorom som mala svadbu s Niallom,“ šepla som a skryla si tvár v dlaniach. Je to úplne iné hovoriť to takto nahlas, ako keď som si to opakovala len v mysli.

„Aj ste si povedali áno?“ vypleštil na mňa oči.

„Ja som mu áno povedala, lenže predtým, ako mal odpovedať on, som sa zobudila,“ zosmutnela som a skrivila som tvár.

Louis prikývol a pohladil ma po ruke, ktorú som mala voľne položenú na pravom kolene.

„Som si istý, že by povedal áno.“

„Ale prosím ťa! Nepovedal by. Keď som sa ho to opýtala, neodpovedal, len mykol plecami a otočil sa na druhú stranu a spal ďalej,“ rozhodila som rukami.

Hrozne ma to týra. Potrebujem vedieť, či by si ma vzal. Či by mi povedal áno alebo si to len namýšľam.

„Iste by to povedal!“ zvýšil hlas a pousmial sa.

„Môžem otázku?“

Po pár minútovom tichu sa znova ozval Louis. Vyhovovalo mi to ticho, ale keď inak nedá..

„Môžeš.“

Prikývol.

„Cítiš k Niallovi niečo?“

Zalapala som po dychu a srdce mi takmer vyskočilo z hrude, hneď, ako som začula to, čo vypustil z úst. Kebyže nesedím, podlomia sa mi kolená a už by mi musel volať záchranku.

To čo ho napadlo? Čo sa ma to, preboha, pýta?

Sakra..

„Tak? Aj mi odpovieš?“ štuchol do mňa prstom, keď som ako obarená sedela a hľadela pred seba. Nezmohla som sa ani na slovo.

Ja neviem.

Neviem, či k nemu niečo cítim.. ak vôbec.

Neviem, či ho vôbec mám rada. Určite..

„Lou, ja neviem.“

Smutne som pokrútila hlavou a znova si tvár skryla v dlaniach.

„Akože nevieš? Predsa musíš vedieť, či ho máš rada alebo či ho máš viacej rada,“ povzdychol si.