Abduction (Niall Horan)

47. časť- "Volám sa Liam"

Zostávajú necelé štyri dni do nášho odchodu. Mám zakázané akokoľvek narábať s kuframi. Mohla, teda skôr mala som ich posunúť o pol metra ďalej, aby nezavadzali v ceste. Odvtedy so mnou zaobchádza ako so psom. Možno by sa k tomu dala prirovnať aj slúžka. Robí zo mňa slúžku, ktorá mu má nosiť jedno pod nos, upratovať jeho špiny čo narobí a usmievať sa, i keď falošne. Vyhrožoval mi dokonca aj pred Louisom, ktorý na nás len nemo pozeral. Nepovedal nič! Absolútne nič. Nezastal si ma a odvtedy so mnou prehovoril iba raz. Aj to len keď nevedel nájsť pivo. Nechcem vedieť, čo mu ten hlúpak narozprával. Určite zo mňa urobil tú najväčšiu sviňu a seba vykreslil ako toho najsvätejšieho anjelika. Určite mu zasa tie slová zhltol a prikyvoval. 

Vonku sa mračilo, čo značilo, že prichádza dážď. V poslednej dobe v televízii nehlásia počasie také, aké má byť. Včera hlásili daždivý deň a pritom svietilo slnko. Na dnes nehlásili jediného obláčika a je už pol dňa zamračené a schyľuje sa k dažďu. Myslím, keby že mňa v televízii zamestnajú, moje predpovede budú aspoň o 70% pravdivejšie, ako tie ich. Neviem kde na to chodia.

Veľmi rada by som sa vzala a šla sa prejsť. Keďže je zamračené, veľa ľudí by na uliciach nebolo, čo by mne prospelo. Nechcem vidieť veľa ľudí po kope a aj keby tam ich bolo len zopár, nerobilo by mi to dobre. Necítim sa dobre pri ľuďoch. Skoro v každom by som videla Nialla a jeho zlosť. Čo ak každý človek je tak zákerný, ako je on? Naháňa mi to zimomriavky. 

Striasla som sa.

"Odíď spod toho okna a choď do kuchyne! Neflákaj sa mi tu!" div, že si nešiel vykričať hlasivky. 

Otočil sa na päte a kráčal z chodby preč. Pokrútila som hlavou a snažila sa pochopiť jeho nepochopiteľnú logiku. 

Urobila som presne to, čo mi povedal. Odišla som do kuchyne, kde som šla umyť veľkú kopu riadu. Som si sto percente istá, že ráno tu tá kopa ešte nebola! Nechcem ho viac nahnevať, tak to urobím. 

Hneď, ako som pustila vodu, natiahla sa po handričku, vošiel do kuchyne Louis. Chvíľu na mňa civel, no potom pristúpil ku chladničke a obzeral si ju. 

"Pivo došlo?"

Prosím pustite ohňostroje! Ďalšia veta, ktorá mierila mne! Nepochopiteľné. Na pivo som mu dobrá, inak sa rozprávať už ani on nevie. Nikto tu neberie ohľad na mňa. Nevidia, aká som zničená z ich pretvárok a hlavne jeho ubližovania. 

Mykla som plecom a venovala sa riadu.

"Tak je či nie?" zvýšil hlas.

"Veď sa pozri! Ak tam nie je, logicky už došlo!" taktiež som zvýšila hlas a povzdychla si. Nato už prišiel Niall do kuchyne a začal po mne kričať, čo si to dovoľujem zvyšovať na Louisa hlas.

"Už nie je pivo," povzdychol si Louis.

"Čo?! Akože už nie je?"

Sú snáď obaja hlúpi? Keď raz nie je, tak došlo. Neobjaví sa tam samo. 

"Treba ho ísť kúpiť," poznamenal Louis, na čo sa Niall kyslo zatváril.

"No ja do obchodu nejdem, to si vyhoď z hlavy," pokrútil hlavou a rozhodil rukami, čo sa Louisovi nepáčilo. Nie že by som si ich všímala, ale nedalo sa nevidieť to.

"No ani mne sa nechce. Ale pivo chceš aj ty."

"To rozhodne."

"Tak? Pošleme ju?" kývol bradou ku mne.

"Hah, to určite! A zdrhne mi, no nie? Si vyhoď z hlavy. Ona do obchodu nepôjde. Využije to a už ju nenájdem," uškrnul sa chlap stojaci pri dverách, s rukami vo vačkoch.