Abduction (Niall Horan)

22. časť- Polícia

Po včerajšom dni som mala pocit, že mám v bruchu svalovicu z toľkého smiatia sa. Nikdy som sa takto nenasmiala ako s Niallom a pritom sme sa smiali ani nevieme na čom. Náš dôvod smiechu bol neznámy. Teda ja som sa chichúňala na jeho hlase, ktorý zo seba vydával.

„Napadlo ma, či by sme sa nešli prejsť do mesta,“ vyrušil ma pri umývaní riadu. Zastavil mi vodu a tým zabránil umytiu mojich rúk od peny. Na chvíľu som sa zamyslela a následne som prikývla hlavou. Bolo by fajn ísť sa prejsť do centra. Konečne na čistom vzduchu. Súhlasím s jeho návrhom.

„Fajn, kašli na riady a bež sa obliecť,“ prikázal mi a zvrtol sa na päte a kráčal preč. Pozrela som sa do drezu a zostávali tam už len dva posledné taniere a dve šálky. To predsa už dorobím, aby som nemusela robiť potom. Znova som pustila vodu a nadstavila si ju na teplú. Ani som sa nenazdala a ruky som mala znova od peny, keď ju Niall znova zastavil.

„Bež sa obliecť,“ precedil cez zuby, keď si všimol, že ďalej umývam tie riady.

„Je tu toho už iba pár.“

„Kašli na to a choď!“ ukázal na dvere ktoré viedli na chodbu. Povzdychla som si a utrela som si ruky do utierky a odišla som hore.

***

„Ideme autom?“ spýtala som sa, keď sme vyšli von a on na diaľku odomkol auto svojim kľúčom.

„Jasné. Od centra bývame celkom ďaleko a nechcem ísť peši. Aj tak to je kus,“ pretočil očami a obaja sme vošli do auta. Zapla som si pás a pohodlne som sa oprela o sedadlo. Niall si tak isto zapol pás a pichol kľúč do zapaľovania a pootočil ním. Tým naštartoval auto a o chvíľu sme sa pohli. Otočil volantom doľava, aby vyšiel z miesta kde ho mal zaparkované a ocitli sme sa na ceste. Pohľadom som skúmala okolité domy, ktoré som nemala šancu vidieť v tme, keď sme boli vonku. Tuším to bolo predvčerom.

„Je to tu pekné,“ poznamenala som keď som pohľadom rýchlo prechádzala po ostatných domoch, o kúsok ďalej od nášho domu.

„Predsa je to Írsko. Írsko je úžasná krajina.“

„Absolútne nie! Na Anglicko nemá. Londýn je úžasné mesto,“ musela som reagovať na jeho vetu. Írsko je svojim spôsobom pekné, keď som bola menšia som sa aj o túto krajinu celkom zaujímala a vždy som ju chcela navštíviť, ale nie týmto spôsobom. Byť sem unesená. Mrazí ma pri pomyslení na to. Teraz si už dajako nepripadám ako unesená. Skôr ako pes na vodítku. Nespúšťa ma z dohľadu a nenecháva ma samú ísť von, keďže sa bojí, že utečiem a nevrátim sa.

„Írsko a bodka.“

„Anglicko,“ argumentovala som s úsmevom na perách.

„Írsko!“

„Anglicko!“

„Írsko a..“

„Čo tak trváš na tom, že ktorá krajina je naj? Čo si tak posadnutý Írskom?“ zamračila som sa.

„Je to moja rodná krajina,“ povzdychol si a na chvíľu sklopil zrak. No o chvíľu sa spamätal a zapozeral sa na cestu pred seba. Mala som pocit, že znervóznel a bolo to vidieť aj na jeho tvári. Silno prehĺtal a hrýzol si spodnú peru.

„A? prečo si teda nezostal tu a odišiel si do Anglicka?“

„Nevyťahuj túto tému. Nerád sa o nej bavím!“ prerušil moje ďalšie otázky, ktoré som mu chcela položiť.

„Ty si s ňou začal,“ pomrvila som sa a hlavu som otočila ku oknu. Počula som, ako si nahlas povzdychol a rukou buchol po volante. Myklo so mnou, keď prudko zabrzdil a vypol motor. O chvíľu bolo počuť buchnutie dverí.