Abduction (Niall Horan)

46. časť- "Potrebujem pomoc"

"Tak hovor už!" kričal na mňa. Jeho silný a tvrdý hlas mi spôsobil zimomriavky a prinútil moje oči plakať. Najprv slza po slze, o chvíľu vodopády. Kričal tak neukrutne že mi to nerobilo dobre.

"Kto to bol?" stíchol a precedil cez zuby, "narátam do 10 a keď mi neodpovieš, ublížim ti," pokračoval. Slzy mi vypadli z oči a premohol ma strach. Že mi ublíži?! Nemôže!

"Jeden, dva, tri," odmlčal sa a prebodol ma pohľadom, "štyri, päť, šesť," daroval mi ešte viac nenávistný pohľad. Nedokázala som primeť moje ústa rozprávať. Nenapadali ma nápady. Nevedela som, čo by som si mohla vymyslieť. Moje myšlienky zastavila silná facka. Jeho ruka vyletela k môjmu lícu a zanechala na ňom pozdrav. Obrovský a pálivý červený fľak. Opäť mi vyhŕkli slzy. Nie z jeho kriku ale zo strachu. 

"Desať," dodal.

Bola som tak zamyslená, že som si ani neuvedomila, že dorátal.

"Prvú máme za sebou," hrdinsky si obzrel ruku a priložil si ju k čelu. "No, stále to chcem vedieť."

Po tej facke som nedokázala už nič povedať. 

"Budem opäť rátať do 10? Baví ma to."

Preklínal ma očami a ja som robila to isté. Hľadela som mu do očí a v mysli mi behalo niekoľko nadávok na jeho osobnosť, ktoré by som mu v živote do oči nepovedala.

"Jeden, dva..." už, už by išiel povedať tri, ale premohla som sa a pozbierala som odvahu zo zeme a vykríkla jeho meno.

"Eric," zúžil oči a jeho meno, tak povediac, precedil cez zuby, ba až ho vypľul. Nechutne, odporne zopakoval po mne jeho meno. Bola to najhoršie vyslovená krátka veta z jeho úst.

"Tvoj bývalý," znova to precedil cez zuby a stočil sa na päte a kráčal von z izby. Nedokázala som nič robiť. Nedokázala som ísť za ním a spýtať sa ho, čo má na pláne. 

"V živote ho už neuvidíš! Dnes bolo vaše posledné stretnutie!" kričal z chodby. Jeho hnev rúcal všetky steny a dostával sa ku mne. Naplňovalo ma to nenávisťou k nemu a obrovským odporom. Je to možné z minúty na minútu zmeniť svoje city k niekomu? Práve som sa presvedčila, že je to možné. Človek dokáže prestať milovať osobu z hodiny na hodinu, z minúty na minútu, zo sekundy na sekundu. A taktiež aj opačne. Stačí chvíľa, minúta, hodina a z nenávisti sa môže stať láska. Mohla som zažiť obe veci k jednej a tej istej osobe? Mohla. 

Ako som plakala od bolesti, plakala som aj z nenávisti.

A netýka sa to len lásky. Dokážeme si zo sekundy na sekundu rozmyslieť hoci čo. V jednej chvíli chceme plakať a vykričať sa a v druhej chvíli to nemôžeme, lebo osoba, kvôli ktorej chcete plakať práve vbehla do izby a zničila vám vaše plány. A vy jej nemôžete ukázať, že ste tak ľahko zraniteľný.

To isté sa týka aj jeho. Pred chvíľou vyletel z izby na chodbu a hneď letel naspäť do izby. Samozrejme, z očami plnými všetkého zlého. V jeho očiach som práve videla všetko negatívne, čo som videla aj po prvý raz, keď som ho uvidela.

Sledovala som každý jeho pohyb a nechápala som, čo práve robí. Bral tašky spod postele a vyhadzoval ich za seba a kutal sa tam, akoby niečo hľadal. 

"Bal sa!" reval spod postele na mňa. Nechápavo som krútila hlavou a snažila sa dôjsť na to, čo to má znamenať. Nebodaj nechce odísť odtiaľto.

"Nepočula si? Okamžite!" vykukol spod postele a nenávistne na mňa pozrel, čo ma malo presvedčiť, aby som tam len nesedela a pohla si. No na to nech zabudne.

"Kam chceš ísť?" spýtala som sa.

"To nech teba nezaujíma! Nie je to tvoja starosť. Radšej sa staraj o svoje handry, čo som ti kedy vôbec kúpil," odpovedal dosť pokojne, čo ma zarazilo.