Abduction (Niall Horan)

23. časť- Chcem sa zmeniť

„Nie, to je.. hlúposť,“ prehovorila som po chvíľke, kým si nás oboch poriadne premeriavali pohľadom.

„Volám..sa..“ pozrela som sa na Nialla, lebo ani za Pána som si nemohla spomenúť na to, ako sa vlastne volám tu, v Írsku. Pochopil, čo mu naznačujem.

„Volá sa Annmarie Tyson,“ nasilu sa usmial a stisol mi ruku.

„Naozaj?“ jeden z nich zúžil oči a škaredo sa na nás oboch pozrel. Znova si nás premeral pohľadom. Nervózne som prestupovala z jednej nohy na druhú. Mala som sto chutí povedať, že to som ja, ale keď sa Niall znova na mňa škaredo pozrel, ešte horšie ako tí policajti, pochopila som, že ak niečo ceknem, môj život náhle ukončí. A to dal najavo aj s ďalším stlačením mojej ruky.

„Áno,“ prikývla som a taktiež som sa nasilu usmiala a zadržiavala slzy. Bolelo ma, ako mi drvil ruku. Po chvíli prestal, až kým ju jemne nedržal, ako dovtedy.

„Smiem poprosiť váš občiansky?“ spýtal sa druhý a ja som naprázdno preglgla. Niall strčil ruku do vačku a vytiahol odtiaľ naše občianske. Prečo nosí môj falošný občiansky so sebou?

„Fajn, slečna Annmarie Tyson. Prepáčte, že sme vás takto prepadli. Ale ste totožná s hľadanou osobou. Ale každý má na svete dvojníka, o ktorom nevie, no nie?“ zasmial sa. Spolu s Niallom sme sa tak isto nasilu zasmiali a potom sme utíchli.

„Asi to tak bude, strážnik,“ mykla som plecom a vzala som si od neho malú kartičku ,kde boli falošné údaje o mne.

„Príjemný deň prajeme,“ obaja prikývli a my sme s Niallom pridali do kroku a ponáhľali sa ku autu. Zostala som vo vnútri prázdna. Práve som mala možnosť vrátiť sa späť do normálneho života a tak sa nestalo? Ako vážne?! Oni ma spoznali. Spoznali ma! Vedia, že som hľadaná, no napriek tomu uverili falošnému občianskemu, ktorý im podal Niall. Neznášam ho! Chcem späť svoj život!

Do očí sa mi tisli slzy, ale úspešne som ich zadržiavala. Obaja sme nasadli do auta a on spustil diabolský smiech a potom sa na mňa usmial.

„To sú idioti! Nechápem, ako tomu mohli uveriť. Tu sa ukazuje, akí boli hlúpi!“ smial sa ďalej a naštartoval auto. Ignorovala som jeho slová a hľadela som von oknom, ako tí policajti si niečo hovoria a odchádzajú preč. Ujdem alebo nie?

„Čo ti je?“ chytil ma za rameno.

„Nič, malo by?“ neodtrhla som zrak od ulíc. Lepšie sa pozerať na prázdne ulice, ako na neho.

Zvyšok cesty bolo ticho. Nikto neprehovoril slovo, i keď Niall vyzeral, že chce niečo povedať. Ja som tak isto mala pár chvíľok, že by som mu vynadala a ušla aj počas jazdy, ale ovládla som sa. Auto zastavilo pred domov a obaja sme vyšli z neho a kráčali ku dverám. Znova v tichosti. Ale nevadila mi tá tichosť. V tomto okamžiku som bola zaň vďačná.

„Teraz mi povedz, čo sa s tebou stalo?!“ chytil ma za zápästie a otočil si ma k sebe, ako náhle sme vstúpili do domu. Prerušil môj plán ísť do izby a vyzliecť sa.

„Nič mi nie je,“ mykala som rukou snažiac sa zo zápästia spustiť jeho ruku, ktorá sa ma držala ako kliešť.

„Pozri mi do očí a povedz, že ti nič nie je!“ mykol so mnou a ja som narazila o jeho hruď. Zakňučala som a hlavu som zodvihla k nemu. Zapozerala som sa mu do očí a on iba nadvihol obočie. Nedokázala som to povedať. Nedokázala som mu klamať, keď dobre vedel, že mi niečo je.

„Tak vidíš, a teraz, dofrasa povedz, čo ti sakra je!“ trhol mojou rukou. Už nechcem viac pociťovať trhania mojim telom! Je to otrasné a vždy mám pocit, akoby som sa zbavila kúska tela.