Abduction (Niall Horan)

30. časť- Čo tým myslíš?

Rýchlo som zatvorila oči a ľahla si na vankúš, snažiac sa predstierať spánok. Aj keď z jeho strany to muselo byť asi dosť zábavné.

Jeho tvár bola dosť blízko mojej, a cítila som jeho zrak na mne.

Cítim, ako ma zasahuje obrovská dávka červene, hrnúca sa do mojich líc.

„Nespíš,“ zamrmlal zvodným hlasom. Zostala som vykoľajená. Takýto hlas ešte nikdy nepoužil! Je to úplne niečo iné, ako keď po mne nadáva, alebo sa snaží rozprávať normálne. Toto nie je žiadna pretvárka! Tento hlas je jeho! Krásny, zvodný a občas aj chrapľavý.

Dvojnásobná dávka červene v mojich lícach.

„Mhmm,“ skrivila som tvár, keď sa jeho telo odo mňa odtiahlo a z jednej strany môjho tela som pocítila neznesiteľný chlad.

Znova sa zachichotal a zívol si. Otvorila som obe oči a pohľad sa mi naskytol na jeho nahý chrbát. Okamžite moje telo zasiahla vlna rozkoše, keď som si uvedomila, že celú tú dobu spal vedľa mňa hore bez. A môj chrbát sa lepil na jeho nahé telo.

Zahryzla som si do spodnej pery a všetky podobné myšlienky mi vyfučali z hlavy, hneď ako som stiahla zo seba prikrývku a sledovala som svoje nohy, ktoré boli bez jednej jedinej vrstvy oblečenia.

Spala-som-vedľa-neho-bez-džínsov! 

„Plánujem o jedenástej odtiaľto odísť,“ oznámil mi, keď sa postavil z pohovky a kráčal ku stoličke, kde mal prehodené tričko a džínsy.

„A koľko je teraz?“ šepla som, keďže som nebola schopná zo seba vydať normálny hlások.

„Okolo desiatej, myslím,“ mykol plecami a hodil po mne moje džínsy. Nechápavo som sa zatvárila a rýchlo si ich na seba natiahla.

Obaja sme vošli do kuchyne, kde všetci traja sedeli pri jednom stole a venovali sa raňajkám.

„Dobré ráno sa praje,“ ozvala sa Perrie, ktorá hneď vyletela zo stoličky a podala nám taniere s hriankami. Poďakovali sme a sadli sme si na posledné dve voľné stoličky za stolom.

***

Po ceste domov sme sa ešte zastavili v menšom obchode, kde sme kúpili potraviny. Medzi nami vládlo neznesiteľné ticho, celú dobu, ktoré by ma čoskoro dostalo do hrobu, kebyže sa neozvem a nespýtam sa ho. Normálne že som potrebovala počuť jeho hlas. I keď to už nie je ten zvodný hlas, čo bol ráno, ale znova ten tvrdý hlas.

A aby toho všetkého nebolo málo, išiel s nami domov (mám to brať ako svoj domov?), aj Harry. Už len jeho pohľad na mne mi nerobil dobre. Celú cestu v aute mal svoj zrak uprený na mne a bez žmurknutia ma pozoroval. Mala som chuť mu aj niečo povedať, ale ovládla som sa. Nebolo by príjemné, kebyže po ňom kričím.

„Všakže tu dnes môžem prespať?“ vybalil na Nialla svoju otázku Harry. Nebol jediný, ktorý po ňom nevypleštil oči a začudovane sa nepozrel.

„Ani nápad!“ mávol rukou Niall a kráčal ďalej, do obývačky, kde sa rozvalil na pohovku a zapol telku. Sadla som si do kresla a sledovala, ako Harry krúti nad ním hlavou a prisadá si ku nemu.

„Nemám kde spať, a ty ma prichýliš!“ odpovedal.

V duchu som sa zasmiala a ďalej sledovala Niallovu reakciu. Pretočil očami a prudko sa postavil z pohovky a naduto kráčal k jednej skrinke a vytiahol z nej deku a vankúš.

„Ale na zemi!“ ukázal na koberec.

To som nezvládla a musela som sa potichu zachichotať. Našťastie si ma nevšimli.