Abduction (Niall Horan)

16. časť- Írsko

„Čo? Prečo?“ vyvalila som na neho oči. On ma ide znova uniesť, do inej krajiny?

„Lebo som to povedal! O dve a pol hodiny nám odlieta lietadlo! Takže o necelú pol hodinu odchádzame na letisko! Povedal som, a tak aj bude!“ poskladal poslednú vec do kufra a následne ho zazipsoval. Do ďalšieho kufra naukladal všetky rôzne elektronické veci a fotky a ostatné podobné veci.

„Naozaj navždy?“ zosmutnela som. Počítala som s tým, že raz sa vôle dočkám a vrátim sa späť, do svojho reálneho života a nájdem si ozajstného partnera a budem mať strechu nad hlavou. Ale asi sa to nestane. Už nikdy.

„Áno, navždy. Nerozumieš tomu slovu?“ nadvihol jedno obočie a pobavene sa na mňa pozrel.

„Rozumiem, ale..“

„Žiadne ale. Ak si hladná, choď sa najesť. O tú pol hodinu si oblečieš tie veci, čo som ti prichystal na posteľ a Harry nás zavezie.“

Pozrela som sa na posteľ, kde bola menšia kôpka oblečenia. To oblečenie nevyzeralo ako mužské, práve naopak. Ženské oblečenie. Pristúpila som k tomu a hneď prvú vec som rozprestrela. Bol to tmavomodrý sveter na ktorom bolo napísané New York.

„Odkiaľ si vzal ženské veci?“ otočila som sa na neho aj s tým kusom oblečenia. Je naozaj pekný a mne takéto tmavé farby idú.

Hrdinsky sa zasmial a mávol rukou. „nechci vedieť,“ dodal a ďalej spratával potrebné veci do kufra.

~~~

Harryho auto zastavilo pred letiskom. Zhlboka som sa nadýchla a prezrela som si tú veľkú budovu. Všetci traja sme naraz vystúpili a Harry s Niallom podišli ku mne bližšie.

„Takže, Melanie, tie týždne, čo si u nás bola, boli úžasné. Si fajn baba, budeš mi chýbať. Je divné, že to hovorím, ale je to tak. Len jedna škoda tu je. škoda, že sme si neužili, ako som to mal v pláne,“ zaškeril sa, na čo ho Niall buchol do ramena. Harry si ma pritisol k telu a daroval mi jedno veľké objatie.

„Budú mi chýbať tvoje uštipačné poznámky,“ prekvapila som samú seba, keď som to povedala. Vlastne, vôbec mi chýbať nebudú. Možno trochu. Síce ho neznášam, ale sranda s ním občas bola. To musím uznať.

„V pokoji zavolaj, poviem ti ich aj cez mobil, aby ti nechýbali,“ daroval mi bozk na líce, čo ma dosť prekvapilo.

„Ale stačilo týchto presladených chvíľok, čau, Harold,“ objali sa, ale trochu inak, než pred chvíľou so mnou. Oni sa objali typicky mužsky.

„Tak fajn, poď,“ potiahol ma za zápästie. Kráčali sme do tej veľkej budovy. Harry tam stál pri aute a pozoroval nás, ako mu mizneme v diaľke.

„Niall! Ale, ja nemôžem cestovať!“ zastavila som sa a pozerala som na neho s vypúlenými očami.

„A to zas prečo?“ povzdychol si.

„Žeby nemám pas? Bez neho ma do lietadla nepustia!“ pretočila som očami a v kútiku duše som púšťala ohňostroj.

„Ale máš, zlatko. Nech sa páči,“ menšiu knižku si vytiahol z vačku a podal mi ju. Bolo na nej napísané ‚Passport‘. Otvorila som to na poslednú stranu, kde by mali byť údaje o mne.

Ale zarazila som sa, keď som tam našla úplne iné meno, ako mám.

„Annmarie Tyson?!“ zvýšila som hlas a ten pas mi takmer vypadol z rúk. Stratila som dych a môj pohľad bol práve k nezaplateniu.

„Tvoje nové meno,“ dodal, a ten pas mi vytrhol z rúk a strčil si ho späť do vačku.

„Nebudem žiadna Annamária! To je hrozné meno!“