Abduction (Niall Horan)

13. časť- Takmer mŕtvy

Pohľad Harryho

„S Niallom niečo vymyslíme! Dostaneme ťa odtiaľto,“ oprel som sa čelom o tie dvere a počúval som jej vzlyky.

Ešte asi päť minút som tam stál a potom som rýchlo vybehol z toho domu a zavolal som Niallovi.

„Sakra, zodvihni to!“ mrmlal som si popod nos, keď som mu už asi po šiestykrát volal a uháňal som ulicami Londýna. „Zodvihni to!“ buchol som po volante, keď ma to znova prepojilo do odkazovej schránky. Jeho číslo som vytočil znova a mobil som dal na reproduktor a položil som ho na miesto spolujazdca, aby som sa mohol lepšie sústrediť šoférovaniu.

„Toto číslo nie je zastih..“ ozvalo sa z mobilu.

„Dočerta aj s tou odkazovkou!“ ešte silnejšie som buchol po volante. Rýchlo som odbočil doľava a šiel som na miesto, kde sa mali oni dvaja stretnúť. Povedal mi, že je to pri tej starej budove, kde ho minule už Liam volal. Oh, snáď sa mu nič nestalo!

Zaparkoval som auto kúsok od cesty a utekal som k tej budove. Ťažké bolo utekať cez sneh, keď ho tu bolo naozaj veľa.

Už z diaľky som uvidel nehybné telo ležať v snehu. Blonďavé vlasy mi dávali možnosť zistiť, že je to.. NIALL!

„Niall!“ zakričal som a v momente mnou prebehlo niekoľko mrazov po sebe. Nestoj tam ako idiot a bež za ním! Ozvalo sa moje podvedomie.

„Niall!“ ozval som sa znovu a prinútil som moje nohy utekať k nemu.

Zohol som sa k nemu a rukou som chytil jeho bradu a otočil som si ho tvárou k sebe. Pri pohľade na jeho tvár som skoro skolaboval.

Celú tvár mal dobytú. „Niall, povedz niečo!“ stisol som jeho ruku a párkrát som ho prefackal. Ale len slabo. „Horan!“

Z vrecka som vytiahol vreckovku a začal som mu utierať krv spod nosa. „preber sa!“

Nereagoval.

Rýchlo som mu odopol vetrovku a zisťoval som, či dýcha.

On nedýcha!

„Niall, prosím ťa!“ svoje kučery, ktoré mi padali do očí som zastokol za ucho a začal som z umelým dýchaním.

„Niall!“ znova som zopakoval jeho meno. Začínala mi byť hrozná zima, keď som kľačal v snehu. Ale to tu nie je podstatné! Musí sa prebrať!

Na strednej nás učili prvú pomoc, čiže umelé dýchanie. Som rád, že som vtedy počúval, inak neviem, ako by som to zvládol.

Keď som mu tridsaťkrát stlačil hrudník, zhrozil som sa, keď som si uvedomil, že musím pritlačiť svoje pery na jeho.

Musím to urobiť! Inak nie je šanca, že prežije!

Zhlboka som sa nadýchol a urobil som to, čo by som za iných okolností nikdy nespravil.

„Niall, no tak, spolupracuj!“ na povrch mi vyšli prvé slzy. Ja plačem?! Čo?!

Znova som mu začal stláčať hrudník a znova som sa prisal na jeho pery a robil to, čo sa má v tomto prípade robiť.

„Nia...“ zotrel som si slzu a chcel som povedať jeho meno, lenže v tom začal kašľať.

„Ty žiješ!“ úsmev sa mi rozšíril a moje telo sa v momente uvoľnilo.

„Ehm,“ odkašľal si, „H-Harry?“ prehovoril tichým hlasom a pomaly otváral oči. Chcel sa postaviť sám, ale pomohol som mu.

Nikdy som nevedel, že budem v takomto strese a že sa budem báť o jeho život. NIKDY som si to nemyslel.