Abduction (Niall Horan)

19. časť- Prechádzka

 Vyrušil nás Niallov mobil, ktorý vyplnil to ticho. Trápne sme sa od seba odtiahli, teda tak to bolo z mojej strany, a vytiahol si mobil z vačku.

Škaredo sa zahľadel do mobilu a odkráčal s ním do vedľajšej miestnosti. Zostala som tam sama. A tým som dostala možnosť prehrať si to všetko, čo sa tu za posledných 5 minút odohralo.

On ma pobozkal! Pod Imelom!

Ukazovákom som sa jemne dotkla pier, kde ma pred malou sekundou ešte bozkával on. Naozaj to urobil? Pristihla som sa, že sa usmievam ako blázon a stále si držím moju bozkávanú peru. Naozaj sa mi to páčilo. Jeho príjemne mäkké pery na mojich spôsobovali šoky, ktoré sa dostávali do môjho tela.

„Nechaj to tak,“ čoraz viac vytočený hlas patriaci Niallovi sa blížil ku mne. Hovor s neznámym zrušil a mobil schoval tam, odkiaľ ho aj vytiahol.

„Oh, Louis,“ pokrútil hlavou a svoj zrak uprel na mňa. Cítim sa teraz pred ním hrozne trápne. Ako budeme ďalej existovať sami dvaja, v tomto dome, spolu?

„S- stalo sa niečo?“ zdvorilo som sa opýtala.

„Vlastne, ani neviem,“ s rukou si zašiel do vlasov, ktoré si trochu rozcuchal.

***

Stále neverím, že som od neho dostala Vianočný darček. Nechápem tomu, ako mi mohol tak krásny náhrdelník kúpiť. Je to niečo nádherné, čo sa nedáva hoci komu. A vôbec nie mne. Vôbec tomu nerozumiem, ako ho to mohlo napadnúť. Nemá dôvod mi kupovať darčeky.

Skôr by som čakala nejaký ďalší kúsok z jeho skrine, aby som mala čo nosiť. Alebo nejakú hriešnu vec, s ktorou by mi robil zle.

„Môžem dnu?“ zaklopkal na dvere našej spálne. Mykla som sebou a otočila som sa tvárou k nemu. On naozaj zaklopal. Prikývla som.

„Napadlo ma, či by sme sa nešli prejsť. Je 19 hodín večer a zasnežené Írsko môže byť náhodou pekné,“ mykol plecom a s nervozitou v očiach skúmal moje oči.

Zalapala som po dychu a prekvapene som sa na neho pozrela. On sa ma práve spýtal, či by sme spolu nešli von? Nemala by som skôr tráviť čas vo vnútri, lebo sa bojí, že by som mu ušla?

„Prečo nie?“ pousmiala som sa a jemu sa na tvári vyčaril úsmev tiež. Prišlo mi, akoby sa mu uľavilo, keď som súhlasila.

„Obleč si tie teplé veci, v čom sme sem prišli,“ nakázal mi a s úsmevom na perách som prikývla.

On opustil izbu a ja som sa postavila ku skrini, a vybrala som kabát a teplé veci, čo mi daroval ešte nedávno v Anglicku. Sladký domov..

Obliekla som si všetky potrebné vrstvy, aby mi nebola zima a zišla som dolu, kde ma už čakal vysmiaty Niall. Neviem čo sa s ním v poslednej dobe deje, ale páči sa mi, keď je na mňa dobrý a nekričí po mne.

„Môžeme ísť?“ na hlavu si nasadil čiernu čiapku a uistil sa, či má kľúče od dverí.

„Určite.“

Rukou ukázal na dvere, čím mi dal právo von vyjsť ako prvá. Pousmiala som sa nad týmto gestom. V kúsku duše však skrýva pozostatky gantlemanstva.

„Kam presne ideme? Nepoznám to tu,“ poobzerala som sa okolo seba a vystrela som pred seba ruku. Na čierny rukáv kabátu mi padlo pár vločiek.

„Len sa poprechádzať. Tu dookola,“ ukázal rukou na zasneženú ulicu, ktorou sme sa vydali.

„Nebojíš sa, že ti utečiem?“ prerušila som ticho vládnuce medzi nami. Pozrel sa na mňa a pokrútil hlavou. Neveriacky som sa na neho pozrela a on sa uchechtal.