Abduction (Niall Horan)

9. časť- Záchrana?

Celá roztrasená som sa otočila a uvidela som Nialla, ktorý mal tvár schovanú v dlaniach a pomaly cúval dozadu, až kým nenarazil o skrinku. Poobzeral sa po miestnosti a rýchlo z nej ušiel.

Trochu ma to upokojilo, ale nevedela som, čo mám urobiť. Mám ísť za ním? Mám tu zostať?

„Už som tu,“ začula som už známy chrapľavý hlas, ktorý nepatril nikomu inému, než Harrymu. Pretočila som očami, keď som si predstavila to, čo sa dnes ráno udialo v kuchyni.

Nakoniec som teda z tejto miestnosti vyšla, celé telo sa mi od strachu triaslo. Ako som vyšla na chodbu, stretla som sa s Harryho nechápavým pohľadom.

„On-on ťa už zbil?“ bola jeho prvá otázka, ktorú mi položil, keď ma takmer zrazil na chodbe.

„N-nie,“ pokrútila som hlavou a vydýchla som si.

„Kam išiel? Lebo schmatol kabát a ušiel preč. Preč z domu,“ pokrútil hlavou a nadvihol jednu ruku. Mykla som plecom a pomaly som kráčala do spálne.

„Hej, počkaj,“ chytil ma za zápästie a otočil si ma k sebe. Vystrašene som sa pozrela na neho, „sorry za to ráno, nemohol som ho už udržať, chápeš,“ zasmial sa a pritom sa mu na tvári objavili jamky.

„V pohode,“ trochu trápne som sa cítila, i keď neviem prečo. Pustil moju ruku a ja som išla do spálne, ľahnúť si s myšlienkou, čo je teraz s Niallom. Divné.

Pohľad Nialla

Nezvládol som to! Ako som nedokázal zbiť ju?! Doteraz to bola pre mňa malina, bil som jednu za druhou, robilo mi to dobre a dnes som sa jej nedokázal dotknúť s bičom?!

Potreboval som ísť na čerstvý vzduch, tak som rýchlo vypadol z domu a kráčal som smerom do centra Londýna. Je odtiaľto zhruba pol hodinu, ak nie aj viac. Nechcel som ísť autom, aj keď pôjdem naspäť, budem to ľutovať.

Ani mobil som si nevzal a teraz má úžasnú možnosť zavolať na políciu. Naozaj som číslo!

Niall čo sa to s tebou deje? Podvedomie dalo vedieť, že aj ono tu je.

„Nič, čo by malo?“ Odpovedal som na vlastnú otázku nahlas. Našťastie, že som tu sám, inak by si ľudia o mne mysleli, že som psychopat, čo asi aj som.

Správaš sa k nej úplne inak, než k iným dievčatám, čo si tu mal.

„Lebo ona nie je štetka, ako tie ostatné!“ zvýšil som hlas. Naozaj sa teraz nad sebou samým rozčuľujem?

Buď opatrný. Každé dievča v sebe niečo skrýva. Posledná veta, ktorú som si vlastne povedal sám sebe. Naozaj som čudák. Kto už len si kladie otázky a sám si na ne odpovedá?

„Ja som opatrný!“ zvrieskol som na celú ulicu. Určite to počuli všetci ľudia, ktorí žijú na tejto ulici. I keď ich tu je minimum, ako v iných častiach Londýna, kde žijú nalepení na sebe.

Mal som chuť niečo zničiť. Dať všetku silu do päste a do niečoho udrieť tak silno, že mi to znova spôsobí rany na hánkach.

Bol som už celkom blízko centra, keď som uvidel Liama, ktorý kráča smerom ku mne, s úsmevom na perách.

„Niall,“ kývol hlavou, na čo som mu daroval nenávistný pohľad. „čo tu tak.. osamelý?“ zaškeril sa.

„Nerieš to,“ zúžil som oči a chcel som pridať do kroku a rýchlo niekam odísť, ale zastavil ma.

„Kam ideš?“

Mysľou mi prebehovalo nespočetne veľa možností, ktoré by som mu mohol povedať a tým by ma nechal na pokoji a šiel by svojou cestou, lenže neviem držať jazyk za zubami: „do baru.“