Abduction (Niall Horan)

24. časť- Nechcem ťa stratiť

„Môžeme začať tým, že sa ako prvé ospravedlníš Louisovi,“ s úsmevom na perách som povedala Niallovi, ktorý na mňa vyvalil oči a zabehla mu obedňajšia káva.

„P- prosím?“ chrbtom ruky si z brady zotrel tečúcu kávu a nechápavo pokrútil hlavou, „toto nikdy neurobím, ja sa neospravedlňujem.“

„Hej, kto tu rozhoduje teraz? Karty sa nám obrátili,“ zúžila som oči a pristúpila som ku stolu a zaprela som sa oň rukami a nahla som sa k Niallovi. Naše nosy sa nám skoro dotýkali. Zrak mi padol na jeho krásne pery, ktoré vedia robiť divy. Pohľadom som sa rýchlo vrátila späť k jeho očiam a odtiahla som sa. A nezabudla som pokrútiť hlavou.

„Takže sa mu bez hoci akých poznámok ospravedlníš!“ oprela som sa o kuchynskú linku a sledovala som ho z metrovej vzdialenosti. Pretočil očami a niečo si zamrmlal. Niečo podobné slovu dobre.

Celú noc som nespala a rozmýšľala som, ako by som ho dokázala zmeniť. Ako by sa mohol z neho stať niekto iný. A napadlo ma, že keď sa ospravedlní Louisovi, tak možno pocíti ten hrejivý pocit pri srdci, keď mu to Louis odpustí. A možno nie.

„Ale nejdeš ku nemu spolu so mnou!“ ukázal na mňa ukazovákom a prižmúril oči. Pousmiala som sa a prikývla. Na tvári sa mi pohrávam úškrn. Bolo vidieť, že sa mu uľavilo. Odhodlane kráčal ku vchodovým dverám smerujúc k Louisovi.

„On príde sem,“ zastavila som ho a on vypleštil na mňa oči.

„Čo prosím?“ skríkol.

„Vieš, niekto tu stíha aj počas varenia aj niečo iné. Dohodla som sa s ním a on súhlasil. Dokonca bol rád.“ Doširoka som sa usmiala a prikývla. Z jeho hlasu išiel pokoj a určite bol rád.

„Kde si vzala jeho číslo?!“ ignorujúc to, čo som pred ním povedala kráčal ku mne. V očiach som mu uvidela zlosť a bolo mi omnoho horšie, keď bol čoraz bližšie ku mne. Ťažko sa mi dýchalo a pomaly som ustupovala dozadu. Nečakala som, že sa opýta akurát toto.

„Niall, p- prosím, upokoj sa,“ vystrela som pred seba ruky stále kráčajúc pomaly dozadu.

„Pýtam sa, kde-si-vzala-jeho-číslo?!“ precedil cez zuby. Jeho tón hlasu sa mi vôbec nepáčil. Začínala som sa ho báť.

„Zavolala som mu cez.. tvoj mobil,“ silno som pritisla k sebe viečka a ruky som vyšvihla ku svojej tvári, brániac si ju. O chvíľu moje telo narazilo do steny a tým sa všetky moje úniky zavrhli. Zostala som obkľúčená. Z jednej strany bol roh miestnosti a z druhej bol kaktus v kvetináči. Bol dosť vysoký, tak som nemala šancu prejsť cezeň. Niallovi stačilo urobiť dva kroky a bol by pri mne.

„Čo že si?!“ zhúkol tak strašne, kebyže nie som odolná jeho kriku, ušné bubienky by mi hneď popraskali.

„Niall, prosím,“ mrmlala som.

„Dal som ti povolenie k môjmu mobilu? Nie!“ odpovedal si na vlastnú otázku a svoje ruky premiestnil na stenu vedľa mojej hlavy. Nestačilo mu, že som bola obkľúčená normálne, teraz už aj medzi jeho rukami? Pohľadom sa vpíjal do mojich ustráchaných očí a bol k mojej tvári čoraz bližšie.

Miestnosťou sa rozozvučal zvonček. Automaticky som si vydýchla, keď sa Niall otočil a kráčal ku vchodovým dverám. Nezabudol si povzdychnúť a zanadávať.

„Louis!“ zakričal tak isto, ako aj pred chvíľou na mňa.

„Aj ja ťa rád vidím,“ precedil cez zuby a obišiel ho. Vošiel do kuchyne a uvidel ma, ako sa vystrašene lepím na stenu a lapím po dychu.