Abduction (Niall Horan)

45. časť- "Budem ťa hľadať"

"Nie."

Jeho odpoveď bola strohá, čo sa mi nepáčilo. 

"Prečo?" nedalo mi neopýtať sa a znova som pokúšala diabla. Nedokážem už viac držať jazyk za zubami a rada by som začala hovoriť aj vlastné názory, keďže som si ich doteraz nechávala pre seba. A keď som náhodou jeden z nich vyslovila nahlas, správal sa ku mne kruto.

"Prestaň to riešiť. Do Anglicka sa nevrátime, jednoducho nie. Nič ma tam už neťahá, začínam cítiť odpor k tej krajine." Poslednú vetu precedil cez zuby, čo opäť nespôsobilo môjmu vnútru dobre. Srdce sa mi každú sekundu láme a dáva dokopy. Keby že sa teraz niekto pozrie na moje srdce, neveril by, koľko vypálených dier je v ňom. 

Radšej som držala jazyk za zubami. Viem, že som ešte pred chvíľou chcela presadzovať svoje názory, ale občas to nejde. Aj keď..

"Teraz si musím ísť niečo kúpiť. Počkáš ma v parku pred obchodom. Nechcem ťa brať dnu a dúfam, že si natoľko rozumná, že neodídeš!" prísnym pohľadom sa na mňa pozrel a donútil ma prikývnuť. "Neodídem," upokojila som ho a bolo na ňom vidieť, že sa mu z časti uľavilo. 

"Som rád," na chvíľu stíchol a potom pokračoval: "tu ma počkaj. Na tejto lavičke, do desiatich minút som späť, sľubujem," hneď ako dopovedal posledné slovo, vyparil sa. 

"Dobre," povedala som už viac menej pre seba. Už len som videla jeho telo, ktoré sa každým jeho krokom zmenšovalo a bolo odo mňa ďalej a ďalej. 

Povzdychla som si a obzerala som sa po okolí. Park bol pomerne dosť veľký oproti parkom v Anglicku, na ktoré som bola zvyknutá. Bolo tu dosť zelene, a jedno veľké jazero, ktoré sa rozprestieralo v strede tohto parku. Netuším ako sa volá. 

Cítila som sa tu veľmi príjemne a rada by som sa sem vrátila. Budem musieť na tom zapracovať a presvedčiť Nialla. Neviem či to zvládnem, ale budem sa snažiť. Cítim tu pokoj a nie je tu žiaden hluk. 

Pohľad som upriamila na kvetiny predo mnou a zhlboka sa nadýchla. Čerstvý vzduch, ktorý nájdete len v prírode, je k nezaplateniu. Ani za milión si ho nekúpite a bez pohybu sa k nemu nedopracujete. Nie je také ťažké vstať zo stoličky a prejsť pár krokov ku dverám, otvoriť ich a prejsť sa po ulici. Len ja to nemôžem. Mne nezostáva nič iné, iba si užiť týchto posledných pár minút pred odchodom domov, kde budem opäť bývať zavretá a prírodu môžem pozorovať len z okna. 

"M-Mel?" začula som hlas, kedysi mi tak blízky, za mojim chrbtom. V sekunde mi naskočili zimomriavky a moje telo sa zachvelo. Zdalo sa mi, že som ten hlas počula iba v hlave. Opakoval to stále dokola. Stále sa opakoval. Až keď som pocítila teplú ruku na mojom rameni, som sa prebrala z toho sna a hľadela mu do oči. 

"Melanie!" zvolal dotyčný, až mu vyhŕkli slzy. Nedokázala som sa pohnúť, povedať niečo, nedokázala som robiť nič. Nemo som sedela na lavičke a hľadela na neho. Stál predo mnou, ruku stiahol z môjho ramená a priložil si ju k ústam.

"T-Ty žiješ! Žiješ!" zvolal nadšene. Jeho zelenomodré oči ma hypnotizovali a nenechali ma pred nimi uniknúť. Mnoho spomienok sa mi prehralo v mysli pri pohľade do nich. Netají sa predo mnou ani po skoro roku. Spoznal ma. A ja som spoznala jeho. Jediné, čo ho robí o niečo staršieho je to jemné strnisko po bokoch. A tie jeho plné pery, ktoré mu dodávajú na kráse. Hrubé obočie ho robí drsnejšieho, presne takého, akého som spoznala pred rokmi. 

"Eric," hlesla som. Privrela som viečka a zhlboka sa nadýchla. Neverím tomu, čo práve vidím. 

"M-Myslel som, že si mŕtva." Posledné slovo povedal potichu, akoby to bolo niečo tajné. Niečo, čo sa nesmie nahlas vysloviť. A presne také to aj bolo.