Abduction (Niall Horan)

1. časť- Patríš mne

~ FLASHBACK ~

„Vypadni!“  jeho hlas znel dosť podráždene. Pozrel sa na mňa vyčítavým pohľadom a pokrútil hlavou. Zaťal päste a ja som naprázdno preglgla.

„Ale, Eric, predsa je toto aj môj byt,“ bránila som sa a z očí sa mi vydrala prvá slza. Nesmiem dávať najavo svoje pocity. Nesmie vedieť, že sa hneď vzdávam, i keď pri ňom už nie je cesty späť.

„Nepočula si? Odíď!“ kričal z plných pľúc a ukázal prstom na dvere. Otočila som sa tým smerom ako ukazoval a omnoho viac som zosmutnela. Chcela som mu na to niečo povedať, lenže môj hlas akoby sa stratil. Nedokázala som zo seba vydať hlásku, nie to vetu. Chcela som mu povedať, že nemám kam ísť. Rodinu a priateľov mám na druhom konci Anglicka a my, teda už iba on, býva v Londýne. Zo mňa sa teraz stala bezdomovkyňa. Odkašľal si a znova ukázal na dvere. Na päte som sa otočila a kráčala som von na chodbu. Hneď ako som vytiahla päty z domu, zabuchol dvere a mne neostalo nič iné, ako sa len snažiť presvedčiť ho cez dvere. Klopkala som a prosila ho o odpustenie, ale bol tvrdohlavý. Ignoroval ma a po pol hodine som to vzdala. Vyšla som von z vchodu a hneď ma zasiahol studený vánok, ktorý sa tiahol ulicami Londýna. Pošúchala som si ramená, aby som sa trochu zahriala, keďže mám na sebe len tričko a tepláky a vonku je sneh. Ako som prechádzala ulicami a strachovala sa, aby ma niekto nenapadol, rozmýšľala som nad mojim životom. Čo teraz so mnou bude? Skončila som na ulici, nemám kam ísť, nemám peniaze na cestu za rodinou.

Polnoc sa pomaly blížila a ja som stále nenašla teplé miesto, kde by som mohla stráviť noc. Bola mi hrozná zima a viečka sa mi pomaly zatvárali a moje telo padalo do snehu..

~ END OF FLASHBACK ~

Počula som neznámy hlas až na druhé poschodie, kde som sa nachádzala. Pomaly som otvorila oči a porozhliadla sa po izbe. To predsa nie je moja izba. Kde to som? S roztrasenými kolenami a srdcom pomaly až niekde v krku som kráčala dolu schodmi. Postavila som sa do stredu chodby a prezrela som si celý dom. Nepoznám to tu. Nikde nikto nebol.

Vošla som do kuchyne a srdce mi začalo byť ako splašené a možno by mi aj z hrude vyskočilo. Kolená sa mi ešte viac triasli. Pri kuchynskej linke stál blonďavý chalan, z ktorého vyžarovala zlosť.

„K-kto ste?“ nevedela som sa vykoktať, keďže som sa hrozne bála. Uškrnul sa a pomalým krokom kráčal ku mne. Automaticky som začala ustupovať.

„Tak? Kto ste?“ zopakovala som tú istú vetu. Znova bez odpovede. Otočila som sa na päte a rozbehla som sa ku dverám. Za chrbtom som počula jeho smiech. Keď som stisla kľučku, pochopila som, čo mu je smiešne.

Dvere boli zamknuté a on už stál takmer pri mne. Rýchlo som sa otočila doprava a uvidela som tam dlhú chodbičku a na konci boli dvere, pravdepodobné ďalšie vchodové dvere. Rozbehla som sa k ním, ale to som robiť nemala. Pocítila som jeho ruku na mojom krku a následne silnú bolesť, keďže ma pritlačil o stenu a jeho modré oči sa vpíjali do tých mojich.

Hrozne nahlas som dýchala a tým som mu dávalo najavo, že sa ho bojím.

„Čo odo mňa chcete?“ prehovorila som po chvíľke ticha. Uchechtal sa. A mne to pomaly všetko do seba zapadalo. „v-vy ste ma uniesli?“ s otvorenými ústami som sledovala, ako sa mu pozdvihol kútik úst.

"Nenazýval by som to únosom. Zachránil som ťa pred rýchlou smrťou, ktorej sa aj tak čoskoro dočkáš."

nadvihol jedno obočie a ešte viac ma o tú stenu pritlačil.

„Pane, prosím, nechajte ma,“ zafňukala som a z očí sa mi vydrala ďalšia slza. Dúfala som, že mi neublíži.

„Volaj ma Niall, to je moje meno. A hlavne mi nevykaj!“ pri poslednej vete zvážnel a do tváre sa mu nahrnul hnev.

„Á-áno, Niall,“ privrela som oči a zhlboka som dýchala. Nechcem sa stretnúť s jeho peknými modrými očami, ktoré ukrývajú tajomstvá a sú plné zlosti. Niall je veľmi pekný chalan, tak prečo sa hrá na drsného?

„Tak sa mi to páči. Chcem vedieť tvoje meno,“ povolil stisk a ja som konečne mohla v pokoji dýchať bez toho, aby ma jeho ruka tlačila na hrdle.

„Melanie,“ zašepkala som a v momente som zaskučala, keď jeho pravá ruka stisla moje zápästie a oprel ju o stenu, do tej istej výšky ako moju ľavú ruku.

„Krásne meno, Melanie,“ obtrel sa bradou o moje líce a následne ma prudko odstrčil od tej steny a ťahal ma do kuchyne. Hrozne ma boleli tie ruky, ako mi ich silno držal a ťahal ma za ne.

Keď sme sa ocitli pri stole, prudko ma posadil na stoličku a sadol si oproti mňa.

„Teraz sa ťa budem pýtať otázky a ty mi budeš odpovedať. Na všetko a pravdivo. Nechcem počuť žiadne klamstvá, lebo potom by som sa nahneval a to ty nechceš, však? Ak budeš robiť to, čo chcem ja, nič sa ti nestane. Ak budeš protestovať a robiť niečo, čo sa mne nepáči, trest ťa neminie. Rozumela si?“ nadvihol jedno obočie a bez jedného žmurknutia ma sledoval.

Naprázdno som preglgla a prikývla som.

„Vidím, že si budeme rozumieť,“ uškrnul sa.

„Tak to nebudeme,“ zašomrala som sama sebe, ale podľa výrazu na jeho tvári som usúdila, že to počul aj on.

„Hovorila si niečo?“ zvýšil hlas a buchol jednou rukou po stole.

„N-nie. P-pýtaj sa,“ rýchlo som zmenila tému.

Hrozne sa ho bojím a vlastne ani neviem, čo tu robím. Mám sa ho to opýtať? Dovolil mi pýtať sa? Preboha, nad čím to premýšľam! Mám vlastný život, môžem sa hoci kedy pýtať to, čo chcem a koho chcem.

„Tak sa mi to páči. Moja prvá otázka je, či máš rodinu?“

Prikývla som.

„Komunikuj so mnou. Nestojím tu o tvoje kývanie s hlavou!“ zakričal, až som sa ho ľakla. Kde sa berie v takom peknom stvorení toľko zlosti?

„Áno, m-mám rodinu.“

„Kde ju máš? Niekde tu po blízku?“ v sekunde sa začal vypytovať.

„Nie, na druhej strane Anglicka,“ prekrížila som si nohy, lebo mi ostávalo celkom chladno a na ne som si položila ruky.

„Fajn, takže hľadať ťa nebudú,“ povedal si sám pre seba, ale počula som to.

„Prosím?!“ vybuchla som.

„Čo tu prosíkaš? Od včerajška patríš mne, či sa ti to páči, alebo nie!“ znova buchol po stole a zhlboka dýchal.

Po tvári sa mi skotúľali dve slzy, ktoré som si v momente zotrela. Akože patrím jemu? Nechápem tomu. Nech mi to vysvetlí.

„P-prosím, vysvetli mi to,“ poprosila som.

„Čo ti mám na to vysvetľovať? Nechápeš vete ‚Od včerajška patríš mne‘? Je to nepochopiteľná veta?“ pokrútil hlavou a hnev v jeho tele jednoducho vrel. Bolo vidieť, že ak mu položím ešte jednu takúto divnú otázku, vybuchne.

„Pýtam sa ďalej. Máš priateľa?“

Niagarské vodopády za 3..2..1. Prečo sa ma pýta toto? Zatvorila som oči a slzy mi stekali jedna za druhou.

„Odpovedz!“

Nedokázala som zo seba vydať ani hlásku. Zlomil sa mi hlas, keď som si spomenula na to, že ma vlastne vyhodil z domu. A je tu ďalšia vec. Ako som sa potom sem dostala? A kedy?

„Ako som sa sem dostala?“ položila som mu otázku.

„Pýtal som sa prvý.“ Zvážnel a prudko sa postavil zo stoličky a prešiel pár krokov a jeho telo stálo tesne vedľa mňa a uprene ma pozoroval.

***

Ahojteeee! ^^ Tak máte tu prvú časť, dúfam, že sa vám prológ páčil a budete čítať ďalej. Hope u like it! ♥ xx