Abduction (Niall Horan)

3. časť- Ospravedlnenie

„Prosím, nestrieľaj,“ kľúče sa mi z ruky vyšmykli a dopadli na zem, čo spôsobilo menší rachot. Ruky som zdvihla pred seba, na náznak vzdávania sa, a od strachu som ani nedýchala.

„Daj mi tie kľúče,“ vystrel pred seba ľavú ruku. Rýchlo som ich zodvihla zo zeme a pomaly som kráčala k nemu. Vložila som mu ich do dlane a hneď som sa vrátila na to miesto, kde som stála pred tým. Kľúče si strčil do vačku na teplákoch a ruku, v ktorej zvieral zbraň, stiahol.

„Okamžite padaj do postele!“ ukázal so zbraňou na schody a ja som rýchlo okolo neho prebehla, kebyže si to chce rozmyslieť a zastreliť ma počas cupitania okolo neho.

Rýchlo som sa šupla pod perinu a posunula som sa na úplný kraj postele.

„Ešte raz to skúsiš! Ešte raz! Varujem ťa a potom budem naozaj zlý!“ počula som otvorenie nejakej skrinky a hneď ju aj zavrel. „rozumela si?!“ zvýšil hlas.

„Á-áno.“

„Ospravedlň sa!“

„Prepáč,“ zakňučala som a začula som štrngnutie kľúča. Zo zvedavosti som sa otočila ku dverám a pozorovala som, čo robí. On zamyká túto izbu. Čo ak si v noci zmyslím, a budem musieť ísť na wc? Pokrútila som hlavou a otočila som sa mu chrbtom.

~~~

Keď som sa zobudila, dvere boli dokorán otvorené. On ich odomkol? Neostanem tu zavretá, ako to vyzeralo minulý večer. Potešila som sa.

Pretrela som si oči a zívla som si. Pristúpila som k zrkadlu, ktoré bolo zavesené na skrini. V tom jeho tričku vyzerám inak. Nikdy som nemala na sebe tričko od chlapca. Ani od.. Erica. Spomienka na neho, vrie mi krv v žilách a zároveň sa mi chce aj plakať. Stále ho milujem! Lenže on nemá potuchy, kde som a čo je so mnou. Jednoducho povedané, má ma v paži.

Pritisla som si látku k nosu a vdychovala som jeho vôňu. Privrela som oči a nechala som sa unášať tou krásnou mužskou vôňou.

„Do riti!“ začula som niečí hlas zdola. Trochu so mnou trhlo. Na päte som sa otočila a kráčala som dolu, za Niallom. Ale hrozne sa bojím! Čo ak bude chcieť začať s tými trestami vďaka včerajšku? Celá som sa triasla.

Vošla som do obývačky a vystrašene som civela na neho. Na pohovke sedel neznámy muž, ktorý pozorne študoval noviny. Kto je to? Čo tu robí? Ale musím uznať, že ten neznámy je naozaj pekný.

„K-kto si?“ snažila som sa zakryť strach, ale asi sa to nedarilo.

„Haha, mňa sa pýtaš kto som? To by som sa ťa skôr mal ja opýtať!“ ironicky sa usmial a ďalej sa venoval novinám.

„Ni-Niall!“ párkrát som sa otočila dozadu, či tu náhodou nebude a nevysvetlí mi to. „Niall!“ i keď sa včera dialo to čo sa dialo, nebála som sa kričať jeho meno. Jedine on ma môže v tejto situácií zachrániť.

„Čo tu vykrikuješ, očividne tu nie je?“ uškrnul sa a postavil sa z pohovky. Noviny odložil na stôl a kráčal ku mne. Automaticky som ustupovala, až kým som nenarazila na to isté miesto, ako včera, pri Niallovi. Urobil ešte pár krokov a jeho ruky pristáli na stene vedľa mojej hlavy. Uprene mi pozeral do očí a uškŕňal sa.

„Prosím,“ zamrmlala som sama pre seba, ale keďže sa zasmial, určite to počul. „Neubližuj mi,“ privrela som oči a z nich sa mi vydrali prvé slzy, ktoré stekali po mojich lícach. Jeho dych som cítila na mojom krku.

„Hej, nechaj ju,“ zrazu som začula známy hlas. Konečne. Ďakujem ti, Bože, že sa ju objavil. Neznámy sa automaticky odo mňa odtiahol a na tvári mu znova poletoval ten istý úsmev. Taký istý, ako Niallov úsmev, keď ma tiež pritlačil na túto stenu. Nebodaj jeho dvojča!