Abduction (Niall Horan)

42. časť- Horor & pesnička

Už je tomu mesiac, čo sa Liam zastrelil. Stále tomu nemôžem porozumieť, ako sa to mohlo stať. Mieril na mňa, potom na Nialla a zastrelil seba. Nechápem, ako dokázal Niall do neho tak drgnúť, aby sa mu ruka otočila a namierila zbraňou na seba. Moja hlava to nedokáže doteraz spracovať a myslím, že sa budem z toho ešte dlho spamätávať. Nie je to len tak. Každý človek by sa správal presne tak, ako ja teraz, keby že vidí to, čo ja. Stále mám pred očami, ako jeho telo padlo na zem a následne tú kaluž krvi. A stále nepoznám odpoveď na otázku, ktorú som mu položila deň po tom. Čo s ním spravili. Niall mi na to nechce odpovedať. Keď sa ho chcem niečo spýtať, hneď odíde z miestnosti. Keď mu čoby len trochu naznačím, aby mi to povedal, taktiež odíde. A Louis tak isto. Za ten mesiac bol u nás len dvakrát, čo u neho nie je možné. Vôbec neviem, čo sa s ním deje. A Niall o tom taktiež hovoriť nechce. Mám o neho starosť. Aj tie dva razy čo bol u nás so mnou neprehovoril a s Niallom len niečo.

Môj život je jeden veľký nepochopiteľný sen.

***

Posledný kus bonboniéry som si vložila do úst a vychutnala si jeho chuť. Úžasný čokoládový bonbón s višňou vo vnútri. Prázdnu krabičku som zatvorila a posunula ju na druhý kraj stola a poobzerala sa po miestnosti- prázdna ako každý jeden deň. Niall je do obeda preč a po obede je zatvorený v jednej z tých miestností na poschodí. Hovorí jej pracovňa. Áno, každý pri ňom chápe slovo "pracovňa". Vojde dnu, zamkne sa a zvyšok dňa o ňom nič neviem. Keby že sa tam obesí, ja to nezistím, lebo by som sa tam nemala ako dostať. Ale myslím si, že on tak spí, alebo rieši niečo na počítači.

Povzdychla som si a s nechuťou som sa postavila zo stoličky a odišla s tou krabičkou ku košu, v kuchyni. Otvorila som skrinku a hneď aj pretočila očami. Tá krabica sa tam už nezmestí! Kôš je preplnený a mne sa nechce vyjsť von z domu a vyhodiť ho. Ale musela som sa premôcť a urobiť to, inak by bol náš dom čoskoro jedno veľké smetisko.

Kôš som vybrala zo skrinky a hodila na seba sveter a utekala von ku košu. Je od Nialla veľkorysé, že mi aspoň v tomto dôveruje a už si ani tak nemyslí, že by som dokázala zdrhnúť.

Kôš som vysypala a postavila ho vedľa bránky a vyšla som von na ulicu. Postavila som sa do prostriedku cesty a pozrela sa dopredu aj dozadu. Doprava aj doľava. Ulica bola prázdna ako keby sa schyľovalo k vojne alebo k nejakej katastrofe. Napríklad k tornádu alebo k silnej búrke. I keď obloha je dnes veľmi zatiahnutá, vyzerá to každú chvíľu na silný dážď. Ale moja chuť stáť naďalej v strede cesty tomu nezabraňovala. Cítila som chladný vietor, ktorý mi vošiel do vlasov a zahrával sa s nimi. Zavrela som oči a rukami si zakryla tvár.

"Hej, dievča, nevymýšľaj tam a choď radšej dnu. Nevidíš ako je škaredo? Smerom na západ sa už silno blýska! Zalez dnu!" okríkol ma postarší pán, ktorý rýchlo prefrčal okolo mňa na bicykli. Nestihla som sa ani spamätať a už prvé kvapky dažďa dopadli na moju tvár. Netrvalo to dlho a pár kvapôčok sa zmenilo na silný dážď. Vlasy mi zmokli veľmi rýchlo a moje oblečenie taktiež. Otočila som sa a kráčala som dnu. Bránku som zatvorila a kôš vzala a vrátila na miesto, kam patrí.

Hneď, ako som zatvorila skrinku niečo na hornom poschodí silno buchlo a mne skoro vyskočilo srdce z hrude. Buchot sprevádzalo slabé vŕzganie. Do oči sa mi nahrnulo pár sĺz a chlpy na rukách sa mi postavili do pozoru.

"Haló? Je tam niekto?" zakričala som do prázdneho domu. Odpoveď bola v podobe blesku. Celá izba sa na pár sekúnd ponorila do nechutnej bielej oslepujúcej žiari, ktorú sprevádzalo hrmenie. Hrmenie bolo počuť hneď, ako blesk udrel do zeme, čo znamená, že to bolo veľmi blízko.

Bála som sa čoraz viac a chcelo sa mi plakať.

Vŕzganie neprestávalo a buchot sa utíšil. Vzala som do pravej ruky kuchynský nôž a proti svojej vôli som pomaly kráčala hore po schodoch.