Abduction (Niall Horan)

21. časť- Odpustíš mi?

Pohľad Melanie

Od vtedy sme sa spolu vôbec nerozprávali. Zľakla som sa ho a odišla som hore, do spálne, kde som trčala celý deň. Ležala som na posteli a spomínala na všetko pekné, čo sa kedy stalo. Sledovala som poletujúci sneh vonku, až kým som nezaspala a nezobudila som sa až na druhý deň, čomu som sa teda čudovala. Ako som mohla prespať takmer celý deň?! Ako to je možné. Nikdy som nespala dlhšie ako 10 hodín a teraz takmer celých 24 hodín. To on ma unavil. Určite. Po malej chvíľke ako som zobudila, niekto zaklopal na dvere a vtrhol dnu. Kto iný by to mohol byť než Niall?

„Melanie? Môžeme sa porozprávať?“ poprosil dosť prívetivým hlasom, ktorý mi ku nemu nepasoval. Zamračila som sa a hlavu som otočila smerom k nemu. Prešiel okolo postele a posadil sa na kraj postele, kde som mala nohy. Jemne ich odsunul a posadil sa.

„Možno som to včera prehnal, ja viem,“ povzdychol si a pokračoval, „nechcel som ani na teba kričať. Vytočil ma do nepríčetnosti,“ hral sa s prstami a svoju nervozitu tým dával dosť najavo. Skrčila som obočie a nohy som si pritisla k sebe. Stále som mlčala a počúvala som, čo hovorí. Ale má v jednom pravdu. Prehnal to. Nevie sa kontrolovať. Keď mu človek povie čoby len niečo zlé priamo do očí, jeho hnev sa v tele začne stupňovať, až kým mu nepretečie pohár trpezlivosti a nezačne dotyčnému nadávať ešte viac. Poprípade to vyrieši tak, že niekoho zbije. A čo sa týka druhej časti jeho monológu, neverím mu, že nechcel kričať na mňa. To mu teda nezhltnem. Neviem čo si zmyslel mi to hovoriť a ako je možné, že sa ku mne správa milo, ale jedno viem, že všetko je len obyčajná pretvárka, ktorá ho čoskoro začne nudiť a svoje pocity dá hneď najavo. Neviem prečo, mám pocit, že ho začínam nudiť, ako mi to naznačil hneď v ten prvý deň. To znamená, že čoskoro sa dočkám.. smrti? Nie, nesmiem na to myslieť, inak sa mi hrnú slzy do oči a plakať pred ním nechcem. Určite by to zneužil.

„Odpustíš mi?“ prerušil moje myšlienky. Hlboko sa mi pozrel do očí a ja som naprázdno prehltla. On ma práve žiada o odpustenie? Neverím tomu. Neverím, že by dokázal Niall niekoho odprosiť, aby sa na neho nehneval. I keď ja sa nehnevám, len som si myslela, že jeho zlé správanie sa vytratilo keď ma pobozkal, ale ako som mohla vidieť, nebolo tak.

„Neviem, čo ti mám na to povedať,“ prekvapene som odpovedala a tlačila som si kolená bližšie k telu. Bola som skrčená na posteli a môj chrbát sa začal ozývať. Svoju bolesť dával najavo, keď ma v ňom párkrát zapichalo a musela som sa vystrieť, inak by moje telo zaplavila hrozná bolesť.

„Hoci čo, len mi odpusti. Nechcem byť na teba už viac zlý, veríš mi?“ v sekunde schmatol moju ruku a silno ju držal, na čo som sa zamračila. Ruku som vytiahla spod jeho dlaní a odtiahla som sa od neho o kúsok ďalej.

„Nie,“ rýchlo som odpovedala a privrela som oči. Nedokážem mu veriť. To nejde. Raz keď ma uniesol, nemôže ma o to prosiť. Nemôžem mu veriť. To je absurdné.

„Myslel som si,“ zamrmlal si popod nos. No aj tak som to počula a odvrátila som od neho zrak. Zodvihol sa z postele a pristúpil ku oknu.

„A ja som si myslel, že mi budeš veriť. Aspoň ty, jediná,“ prehovoril do hrobového ticha. Pozastavila som sa nad jeho slovami a začala som ich odznova spracovávať. Moja myseľ sa pozastavila pri dvoch slovách ty, jediná.  Nikto iný mu neverí? To mi chcel povedať? Úprimne, ani sa nečudujem, že mu nik neverí. Najprv by si musel vstúpiť do svedomia a zamyslieť sa nad tým, ako sa on správa a potom môže rozmýšľať nad ostatným.

„Raňajky máš dole na stole, prichystal som ti ich,“ mrmlal počas cesty ku dverám. Prudko ich otvoril a silno ich aj zabuchol. Zostala tu po ňom len vôňa, ktorej som nemala nikdy dosť. Zhlboka som dýchala a pozorovala som prírodu cez okno.