Abduction (Niall Horan)

18. časť- Bozk pod Imelom

Svojimi perami sa jemne dotkol môjho odhaleného ramena. Daroval mi naň jeden nežný bozk, po ktorom prichádzali ďalšie a ďalšie.

Ten všetok nátlak, ktorý prichádzal z jeho pier, ktorý sa dostával do môjho tela som nezvládla a musela som privrieť viečka. Svoje pery som jemne pootvorila a nechala som sa unášať jeho perami.

Jednou rukou sa chytil môjho druhého nedotknutého ramena a stále pokračoval vo svojej práci. Má v pláne zájsť niekam ďalej? Ale v žiadnom prípade mu to nesmiem dovoliť!

Niekto zazvonil a našu príjemnú Vianočnú atmosféru niekto narušil! Ahhh! Počkať, práve sa rozčuľujem nad tým, že nás niekto pri tom vyrušil? Nemala by som byť skôr rada? Predsa to je Niall! Ale čo keď.. uhm, radšej žiadne čo keď..

Svoje pery odtiahol od môjho krku, a zrazu som pocítila nepríjemný chlad dopadajúci na moje rameno.

O chvíľu stál už pri dverách a vítal sa s Louisom. Tak to je rušič vianočnej atmosféry! V duši som ho preklínala. Ako vážne?!

„Ahoj, Louis,“ zašepkala som a ruky som si založila na prsiach a znudene som sa pozerala do zeme.

„Ahoj, Melanie,“ taktiež ma pozdravil, „priniesol som ti vianočný stromček, ako si ma o to poprosil, je v aute, idem ti ho vyložiť,“ povedal a o chvíľu zostal dom prázdny. Teda ak nepočítam seba.

Niall s Louisom vybehli von, ako som mohla počuť, tak išli po stromček.

Počkať, to ako vážne sú dnes Vianoce? Sviatky lásky a pokoja? Kde sa stretáva celá rodina a pripomínajú si ich spoločné zážitky strávené počas roka pri šálke čaju a pri príjemnom teple vychádzajúceho z krbu? Pri vianočných svetielkach, ktoré sú povešané po celom vianočnom stromčeku?

Pri tej predstave mi je do plaču. Ja už nikdy nezažijem tak krásne Vianoce. Už nikdy. Jediné, čo mi zostáva, je len spomínať.

Z oči sa mi vydrala prvá slza, ktorú som si vzápätí rýchlo zotrela a nahodila falošný úsmev. Niall vošiel do domu a rozlúčil sa s Louisom.

Určite má svoju priateľku, s ktorou bude oslavovať Vianoce. A obaja budú šťastní, že majú jeden druhého a môžu spolu zdieľať svoje spomienky pri šálke čaju.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa, keď ma uvidel v nehybnom stave, so sklopenou hlavou. Okamžite som pohľadom strelila po ňom a povedala som, že je všetko v poriadku.

„Tak poď, ideme si postaviť stromček,“ zvolal a už viedol pomerne dosť veľký stromček do obývačky. Oba kútiky úst sa mi zdvihli, aspoň na chvíľu, a kráčala som za ním do obývačky, kde už mal pripravené veľké množstvo ozdôb.

„Wow,“ vypadlo zo mňa pri pohľade na všetky možné reťaze, od výmyslu sveta. A tak isto aj vianočných gulí, pozlátok, drevených ozdôb a podobne.

„Nestoj tam a poď mi pomôcť,“ pozrel sa na mňa a snažil sa zapichnúť stromček do stojana. Nečakala som a utekala som mu pomôcť.

Po 10 minútach namáhavej práce, stromček stál v stojane. Obaja sme si uvoľnene vzdychli.

„Môžeme ísť ozdobovať, no nie?“ doširoka sa usmial a v rukách už zvieral veľkú škatuľu, na ktorej bolo fixkou napísané ‚Vianočné gule‘. Prikývla som a svoje ruky som premiestnila na otvor škatule a sledovala som červené ligotajúce sa gule.

„Tak už nejaké vyber, bolia ma ruky,“ zachichotal sa.

„J- jasné,“ spamätala som sa a vzala som hneď prvé, ktoré boli na vrchu. Celé červené a z oboch strán bol obrázok soba. Zlaté. Moje nohy už kráčali ku stromčeku a ruky sa vystreli predo mňa a prstami som sa snažila navliecť šnúrku z gule na vetvičku.